Labutia pieseň
„Už idú.“ oznámil zrejmé, keď vošiel do vnútra stíchnutej Veže radosti.
Ten názov uňho vyvolával úškľabok. Radosť bola to posledné, čo tu v týchto dňoch prevládalo. Zhora, kam im pôrodná babica už pred mnohými hodinami zakázala vstúpiť, podchvíľou zaznievali tlmené stony a ticho tu dole malo tiež pochmúrny ráz. Arthur usadený na schodoch s Úsvitom vytaseným a položeným na kolenách len prikývol.
„Koľkí?“ vyzvedal Gerold stojaci pri kozube.
„Šesť jazdcov, ako písala lady Dayne.“
Klesol na jednu z ebenových stoličiek v klasickom Rhoyneskom štýle.
„Nuž, páni, nalejme si čistého vína. Toto sme posrali.“
Hightower skrivil tvár.
„Whent, teraz sa to nehodí..“
„Kedy inokedy, ak nie teraz? Prisahali sme chrániť kráľa – základný pilier ríše. Ako ale chrániť ríšu pred kráľom? A kráľa pred samým sebou? Nuž, Lannister si zjavne našiel odpoveď na túto otázku. A prekonala našu. Prizerali sme sa Aerysovim príšernostiam, pretože náš protest by beztak obete neochránil, iba rozmnožil ich rady. Prizerali sme sa a dúfali, že vykúpenie príde s Rhaegarom. Tým skôr, že mu pomôžeme v jeho pláne.“
Oswella prehovoril Arthur, ktorý si bol s korunným princom… Mimoriadne blízky. Intelekt a istú ďalekozrakosť mu uprieť nešlo, navyše si vedel ľudí získať. Oswell chcel dôverovať. Hoci zmocnenie sa Lyanny Stark bolo zvláštnou a riskantnou žiadosťou, pristúpil na ňu.
„Ale vzišlo z toho toto.“
„Oswell…“
„Nechaj ho, Gerold, má pravdu. Bola to chyba. Posledná a najväčšia zo všetkých. Mrzí ma to.“
Dayneov hlas znel zlomene a pri posledných slovách zavrel oči vrúbené tmavými kruhmi. Oswell si bol istý, že za privretými viečkami sú slzy. Odkedy dorazili správy z Trojzubca. Tie z Kráľovho prístaviska tomu nepomohli. Bol Dorňaň a blízky priateľ Martellov tak isto ako jeden z Bielych plášťov a Rhaegarova pravá ruka. V spore vernosti napokon stratil všetko a to vystihovalo celú gardu.
„A čo chcete robiť?“ vzdychol Hightower.
„Čo nám ešte ostáva?“ spýtal sa pohrávajúc sa so svojou netopierou prilbou.
„Keď nám princ vydal posledné rozkazy, nerátal s tým, že sa z výpravy nevráti. Sú to však jediné rozkazy, ktoré máme.“
„Po Lyannu si ide jej brat. Sú zbytočné a kontraproduktívne.“ namietol Arthur. Oswell si odfrkol.
„To sa hodí. Nebol taký celý náš život v službe trónu? Biele plášte, pýcha rytierstva, zlý vtip. A ja niečo o zvrátenom humore viem. Najlepšie už s tým skoncovať.“
„Myslíš…?“ Dayne nedopovedal, ale v pohľade ktorý na Oswella uprel sa zračil aj zvyšok.
„Keď sa už loď potápa, tak v plnej paráde, nech to stojí za to.“
Nie že by sa mohli považovať za kapitánov, ale jej opustenie sa mu priečilo. Gerold preskakoval zrakom z jedného na druhého, napokon potriasol hlavou a opäť narovnal ramená.
„Tak teda do zbrane, bratia. Naposledy.“