Povídka č. 13 (8. kolo)

I.

Nik nevedel vyrobiť taký prak ako ona. Pevný, pritom dostatočne pružný a poskytujúci každému chlapcovi pocit výnimočnosti. Pocit, keď máte chuť zarevať spod hôľ hlasom toho, ktorému to tu všetko vôkol patrí. Dával vám moc rozhodovať o živote i o posledných okamihoch živého tvora. A to bolo všetko na svete, o čom ste kedy v tom veku snívali.

Kapsa, ktorá to umožňovala, bola vyrobená z tvrdej kravskej kože vysušenej u nich na dvore. Ramená praku pletené z poddajného lyka a hrubé ako malíček dieťaťa nekĺzali z dlane a nemo poslúchali každé trhnutie ruky. Viacerí chlapci sa pokúšali odhaliť tajomstvo stromu, z ktorého ich plietla, ale keďže vedela, akú cenu sú ochotní zaplatiť, strážila si ho ako oko v hlave.

Nie, nevyvažovala ich zlatom. A dokonca ani inými obvyklými platidlami. Stačilo jej, keď videla, ako sa blížia k dverám garbiarne. S tvárou zvraštenou od úsilia nedať najavo, ako im vôňa močovky dráždi tie ich horenosy a s prosíkom na perách. Toto bola minca, ktorú s úškrnom ochotne prijímala.

II.

Mal o dva dni mena menej ako ona, o chlapcoch podávajúcich si u nej kľučku ani nehovoriac. Napriek tomu sa nechcel správať ako oni. Ísť kolenačky pred dcéru špinavého garbiara?! Nikdy!

Vykukol spoza skaly ohlodanej dažďom a vetrom a rýchlo sa stiahol, keď sa nečakane obzrela. Zadržal dych, hoci ich delilo pekných pár desiatok stôp. Noc sa prehupla do hodiny sovy. Prečkal tucet hlbokých nádychov a výdychov a skrčený pokračoval cestičkou tvorenou malými bielymi okruhliakmi. Jej postava sa stratila za okmásanými kríkmi hlohu, ktoré mu poskytli ďalší príhodný úkryt. Už to predsa nemôže byť ďaleko.

Nasledujúci pohľad mu dal za pravdu. Za vetvičkami obsypanými červenými plodmi si sadla na plochý kameň a načiahla ruky ku korune nízkeho stromu neďaleko diery plnej dažďovej vody. Okrúhly mesiac odrážajúci sa na jej hladine mu poskytoval dostatok svetla, aby videl, ako si zo záhrenia vybrala malú sekerku. Zdalo sa mu, že sa dlho díva na jej ostrie. Ako keby si chcela v odraze porátať všetky pehy na tvári. Uchechtol sa. To jej bude dlho trvať.

Vtom sa prudko otočila a zahnala sa na neho.

V duchu si nadal do hlupákov, zaspätkoval a aký dlhý, taký široký, rozpleštil sa na chrbát ako žaba. Vystrašene sa vzopäl na ruky a pohľadom sa snažil zaostriť na tvár, ktorá sa k nemu skláňala pomedzi halúzky hlohu. Keď jej mesiac ožiaril črty a lúč svetla sa odrazil od sekerky pripravenej zatnúť, všimol si, ako sa po Remoninom líci skotúľala slza. Brada sa jej triasla od hnevu a bezmocnosti.

„Opováž…“, ďalšie slová prerušil krátky vzlyk. Po dvoch nádychoch a menej upišťaným hlasom pokračovala.

„Ani necekneš!“ Sklonila zbraň.

Neprotestoval. Slaná kvapka mu pristála na hrdle. Až teraz doprial pľúcam trochu vzduchu.

Zvrtla sa a ako laň preskakujúc roztrúsené kamene, rozbehla sa smerom k moru. Ešte dlho sledoval, ako sa utekajúca dievčina kúpe vo svetle luny.

III.

Vyhnali ho z kuchyne, keď kradol kuchárke buchty a teraz sa bezcieľne túlal popri brehu. Vo tej chvíli, ako zbadal čajku krúžiť nad skalami, zasvrbeli ho prsty. Zaťal zuby.

Veď praky sú iba pre chlapcov, on je už skoro muž. Aj svaly mu porastú, stačí veľa mlieka piť. Nevadí, že teraz je menší a chudší ako jeho rovesníci. Mama mu povedala, že sa to spraví a bude rovnakým chlapom ako jeho otec.

Ani sám nevedel ako a nohy sa mu stočili k malej morskej pláži chránenej z oboch strán skalami veľkými ako vozy. Sadol si na svah nad plytkú vodu a nohami hompáľal do rytmu vĺn.

V posledných dňoch tu často viedli jeho kroky. Určite preto, lebo sú tu tie najkrajšie okruhliaky široko ďaleko. Biele ako padlý sneh. Krásne, okrúhle a biele. Ako sneh. Naozaj sú krásne. A okrúhle.

Ale nikdy žiaden nevzal do rúk.

Už prichádzali. Procesia dievčat z okolitých dedín sa pomaly blížila k vode veselo džavotajúc. Chudé, tlsté, malé, veľké, ale všetky s vykasanými sukňami a holými nôžkami.

Rýchlo sa prikrčil za jemu už starú známu skalu a sliedil očami. Možno sa raz aj ona ukáže.

Ramona sa snažila držať krok s ostatnými, ale trošku zaostávala, nesúc svoju mladšiu sestričku na rukách. Hneď ako malá zbadala more, vytrhla sa jej z náruče a krivkajúc utekala v ústrety bielej pene. Väčšina ostatných, prevažne dcér tunajších rybárov, sa už so smiechom máčala po kolená, špliechajúc okolo seba, výskajúc a tešiac sa z posledných lúčov slnka.

Bola tu taká obyčaj, že v horúcom sparnom lete a po práci na statkoch stretávali sa nezadané dievčence na tejto pláži, chladili svoje boľavé údy, klebetili o chlapcoch, či sa len tak radovali zo života.

Sledoval, ako si rozpletá vrkoče, vystavuje tvár zapadajúcemu slnku a odháňa kvapky vody sťa dotieravé muchy.

Keď sa zotmelo a smiech utíchol, pozeral na okruhliaky, ale žiadne nevidel, len srdce mu búšilo, že popadnúť dych nevládal.

Po návrate domov mu matka, zbadajúc jeho lesknúce sa oči a červené líca, dala uvariť vo svojej nevedomosti bylinkový odvar a poslala ho do postele.

V noci sa mu opäť o nej snívalo.

IV.

“Chytaj!”, zvrieskla po ňom a hodila mu do tváre kozí žalúdok naplnený vodou. Snažil sa tváriť pohoršene, ale dlho mu to nevydržalo. Utrel si mokré čelo, prehrabol vlasy a utekal za ňou. Ledva jej stačil, ale nakoniec ju s vypätím všetkých síl schmatol za lem hnedej sukne, zvalil do trávy a šteklil, až sa šla od smiechu pominúť.

Ramona nemala bratov, iba päť sestier. Ako najstaršia z nich drela od rána do mrku, chvíľku pre seba si málokedy ukradla. Ak sa tak niekedy stalo, mesiac bol už vtedy dávno na oblohe. V posledných dňoch spolu chodievali hádzať okruhliaky. Už jej všetky tie babské reči doma pekne liezli na nervy a on býval teraz jej milým spoločníkom. Tak ho aj volala. Môj milý spoločník. Ani nevedela, čo ich tak zblížilo. Žeby jej tajomstvo, o ktorom nik iný nevie? Alebo smrť malého bračeka ešte v kolíske? Predstavovala si, že nezomrel, ale vyrástol v chlapca, ktorý ju chce práve za svitu mesiaca uštekliť na smrť.

„Už….už stačí!”

Slzy jej tiekli po lícach, ako sa snažila popadnúť dych. Prestal a so zdvihnutým obočím sa na ňu vyzývavo zahľadel.

„Že to nedokážeš!“ zakričal a ustúpiac dva kroky od nej, zdvihol kameň biely ako sneh, zahnal sa a z celej sily ho šmaril ďaleko do vody.

Vytiahla prak so záhrenia a vystrelila.

„To sa nerobí!“

„Už idem. Kým otec nezistí, že nie som v posteli.“

A s úsmevom na perách sa rozbehla smerom k dedine.

Dlho hľadel, ako jej červené vrkoče poskakujú z jednej strany na druhú.

V.

„Nedotýkaj sa ma!“ tie slová ledva dostala cez zaťaté zuby.

V nemom úžase a s hrôzou v očiach pozeral na slzy hľadajúce si cestičku pomedzi modriny na jej tvári. Dotykom sa chcel presvedčiť, či sa mu to len nesníva, ale uskočila stranou. Spodnička pri tom pohybe zasvietila a odhalila nohu plnú fialovožltých škvŕn.

„Už sa nebudeme stretávať.“

Prepočul to. S hnevom v hlase detsky vypískol. „Kto ti to urobil?“

Skrivila tvár a odpľula si do trávy. „Nič nechápeš. Počuješ?! Nič!“

„Povedz to otcovi.“

„Otcovi?!“ Pena sa jej objavila v kútiku úst.

„Otcovi?!?!“ Do toho slova vtesnala všetku nenávisť, akej kedy bola schopná. Ako v mrákotách sa otočila a ako utekala, vzlyky postupne ustávali.

Nič nechápal.

VI.

Až keď si potajme vypočul rozhovor kuchárky a slúžky, všetko sa vyjasnilo. Ramonina priateľka, ktorá u nich upratovala, žiadala pre ňu bylinky na prípravu mesačného čaju. Kuchárka nadala dievčaťu, že ona takéto veci nerobí, nepodporuje a vôbec je to proti dobrým mravom. Ufrfľaný tón sa jej razom zmenil, keď jej slúžtička pošepkala niečo do ucha.

„Chúďa malé. Nech je k nej Matka milosrdná!“ Krútiac hlavou vykročila do komory. „Ako to len môže?! Vlastnú dcéru…“, zvyšok pohltila tma plná nasolených rýb a krúpov. Krvi by sa v ňom nebol dorezal.

Tri dni ležal, nejedol a hľadel do povaly. Na štvrtý deň prehrabal tých pár kníh, ktoré mali, vybral najhrubšiu z nich a odniesol ju do izby. Ďalšieho pol dňa strávil listovaním stránok, až ho brušká prstov boleli.

Podvečer podplatil otcovho prievozníka a keď vystúpil na protiľahlý breh, pridržiavajúc sa vysokých tráv v silnom prímorskom vetre, zamieril na najvyššie miesto poloostrova. Tu, ako sa dočítal, by mala rásť.

Už bola hlboká noc, keď jej zaklopal na okno.

Otvorila mu s prstom na perách, aby nezobudil dievčatká. Smutne sa na neho dívala a krútila hlavou. Už už chcela zavrieť okenice, keď v sebe konečne objavil hlas a skloniac hlavu z neho vyšlo jediné slovo.

„Chápem.“

Zamrela uprostred pohybu a len sa tak pozerala mĺkvymi očami ryby.

„Prečo neujdeš?“

Ukázala na spiace deti. Nebolo viac treba.

Už niet inej možnosti. Odkašlal si, aby nabral odvahu a podal jej červený kvietok. „Daj mu to ráno do kaše“, chrapľavo mu vyšlo z hrdla.

Vytreštila oči, ale už nič viac nevidel, lebo sa rozbehol v ústrety noci.

VII.

Keď kašu dojedol, s kŕčami na latrínu dobehol a už nevyšiel. Ľudia si šepkali, že to ho Matka sama potrestala a kuchárka svojej povesti jazyčnice tiež nezostala nič dlžná a olej do ohňa prilievala, kde mohla.

„Počuli ste, že mu z očú a uší krv tiekla? Že sa tak dokadil, že mu črevá vyliezli?“

A ľud počúval, s bázňou Matke kvety na oltár nosil a priam s radosťou tieto reči ďalej rozširoval. Ženy buchty napiekli, kurence zabili a takto vystrojené poďho za Ramonou.

Tá bledá ako smrť len na lavici sedela a pred seba hľadela, zatiaľ čo dedinčanky dievčatkám slzy utierali a stehnami a teplými koláčmi ich dusili. Nevedeli, čo jej majú povedať, až si jedna k nej prisadla.

„Poplač si dievča, duši uľavíš.“

A tak plakala, až sa aj ona leč nie jedlom, ale slzami pridúšala.

VIII.

Pohľadom mu uhýbala, dávala si pozor, aby ju nenašiel samu a neprihovoril sa. Už sa aj smiať začala, vence pletala, ale on nebol viac ako vzduch.

Údiv mu z tváre neschádzal vždy, keď sa robila, že ho nevidí, že si nevšimla kvety, ktoré jej položil na podobločnicu, že každého milým slovom počastuje, len on tu ako taký tĺk stojí. Aj po zábavách chodila, najvyššie pri tanci skákala a niekedy ako odtrhnutá z reťaze aj členky ukazovala. Ale veru, prebehla by cez neho, keby mohla. Ako cez dym.

Veď pre ňu to všetko robil, aby ju mohol znovu vídať. Len tak sa dívať na jej pehavú tvár, z ktorej oči ako trnky žiaria farbou zelenej tône. Dívať a hladiť, jemnú rúčku stískať a štekliť, až by sa od smiechu pučila. A lásku vyznať.

Šiel v jeden podvečer smerom k pláži plnej malých bielych kameňov, hlavu medzi pleciami schovanú. Zastal na svahu.

Skočiť, či neskočiť? Ľúbiť, či neľúbiť? Mal v tej malej chlapčenskej hlave riadny zmätok. Díval sa na vlny.

Hádžu sa o skaly ako takí šarvanci, búrka prichádza.

Rozmetal ho a po chvíli znovu postavil. Skúmal, ako sa jej bude vynímať pri dverách na rohoži. Väčšie. Ešte väčšie. Kamienky skončili vo vrecku a on s iskričkou nádeje zamieril k dedine.

Odrazu mu kútik oka pohyb zachytil. Zvedavo sa stočil späť, nahol sa ponad svah a vykukol na pláž.

A tam priamo pod skalami beleli sa jej stehná. Sukňa až k pásu vyhrnutá.

Z neho bolo vidieť len hnedú šticu. Ostatné svojimi objímajúcimi údami ukrývala pred svetom.

Kvapky dažďa mu pomaly zmáčali tvár. Miešali sa so slzami a cícerkom sa predierali späť k matke zemi. Blesk preťal oblohu vo dvoje a hrom prehlušil výkrik derúci sa mu z hrdla.

„Počul si?“ zdvihla hlavu.

Umlčal ju bozkami.

IX.

Búrka celú noc zúrila a on s ňou.

Keď sa nadránom dostal domov, šaty rozdrásané, tvár prepadnutá, zvalil sa tak na posteľ a celý deň a noc prespal.

A ráno vstal a bol niekým iným.

X.

V susedkinej záhrade na hornom konci krásna jabloň stála, obťažkaná jabĺčkami tak, že sa jej konáre pod ich ťarchou skláňali cez plot priamo pod nos Ramoniných sestier, ktoré sa priamo v strede dediny usadili, keď garbiareň predali. A tie chúďatká nelenili, pootŕhali, na čo dosiahli a schrúmali takto polovicu stromu.

Suseda zazrúc tú spúšť cez plot kričala, do chamrade im nadávala a hubu si aj inak o nich obtierala. Pustili sa s Ramonou do takej zvady, že ľudia idúcky zo septa pri nich sa pristavovali, divadlo si užívali. A dievčina sa veru nedala, susedom plot vytýkala. Ževraj ak chceli jablkový koláč robiť, mali si ho poriadny postaviť a nie taký, čo polku úrody iným daruje. Veď keby z neho nejedli, tak by celý dvor od hnilých jabĺk upratovať museli, lebo by sa im z kvaseného ovocia husy priotrávili a kto by potom škodu platil.

O dva dni na to po celej dedine chýr sa rozniesol, že susedkine kozy pokapali. Najprv ževraj od bolesti mékali, po zemi sa váľali a potom im krv z uší a očí tiecť začala a všetky z podoby sa vykadili. Kuchárka z panstva od brány k bráne behala, oči jej žiarili ako podrobnosti rozprávala a všeličo iné aj naznačovala. Väčšina dedinčanov len rukou mávla, veď každému už niekedy pár kôz podochlo, načo toľko rečí okolo toho. A o pár dní všetko utíchlo, len kuchárka si pod nos stále čosi brblala.

O mesiac sused z dolného konca voz rybami nakladal a na trh sa vyberal. Ramona idúc povedľa, o položené jarmo si nôžku zabudla a na zem sa porúčala. Bolo to práve po upršanom období, keď sa vody medzi domami valili, a tak od hlavy po päty celá špinavá nadávkami nešetrila, ponúkané ruky okoloidúcich odmietla a verajami svojho domu tak pleskla, že celej dedine rybacia polievka zabehla.

Ženy si v skupinkách šepkali, na ňu ukazovali a kuchárka každému pripomínala, že veď ona to dávno hovorila, že čarodejnicu v dedine trpia. Asi ju zlé čary odvtedy posadli, čo prestala do septa chodiť. A čo si myslíte, že jej otca skántrilo? Rybia kosť? Rozhorčene pobehovala sem a tam, potom tam a sem a jej jazyk všelijaké obrazy maľoval, ľudí huckal. Keď prišla k septonovi s koláčom v ruke, tomu nebolo viac treba. Za svoje všetky jej obavy prijal a hneď ďalší deň celá dedina po rannom modlení začala sa radiť čo a ako.

V tej chvíli do septa panský pohonič vtrhol, v ruke horiace fakle a na jazyku oheň niesol. A v útrobách určite pálenky za strieborniak.

„Čo tu všetci dišputujete? Čoho sa bojíte? Na čo čakáte?! Striga nás tu požiera, treba s tým dačo robiť! Sám som počul, ako minulú noc na vŕšku pri ohni spievala a vlasy si v krvi mačiek máčala! Takto to začína a potom vám deti hynúť počnú, v strašných bolestiach sa krútiac! To chcete?!“

No nechceli, muži si horiace fakle brali a ženy po vidly utekali. Našli ju na pláži kraby hľadať, v spenených vlnách ruky si máčať.

Nekričala, hlavu sklonila, zviazať sa nechala. Všetky pochyby sa tak v srdciach rozplynuli, už váhať nebolo treba.

Strkali do nej, za vlasy ju ťahali, a ona sa predsa usmiala. Srdcu sa uľavilo, tiaha z neho ako kameň spadla.

„Priznávaš, že si…“, kuchárka dopovedať nestihla a už sa jej z pier dralo: „Priznávam! Nech mi je Matka milostivá…”

Prekvapený zástup na chvíľu onemel. Zrazu sa nik nenašiel, čo by fakľu k hranici priložil. Len tak tam stáli ako také teľce neschopné slova.

Opitý pohonič, vnímajúc iba tupé búšenie v spánku ohlasujúce ranný hlavybôľ, vpred sa predral a s výkrikom „Zhor, ty striga!“ oheň k drevu priblížil.

XI.

Sedel nad plážou a sledoval, ako norí ruky do mora.

Ked‘ prišli dedinčania nesúci oheň, zhlboka sa nadýchol. Bolo to ľahšie ako čakal. Pocit opojný ako víno mu stúpol do hlavy, až sa s ním zatočil celý svet. Otvoril ruku a na dlani mu ležal posledný zvädnutý kvietok. Stačilo tak málo. Trochu trpezlivosti, osem rastliniek, pár nevinných slov utrúsených pred kuchárkou a pálenka z otcovej pivnice prikorenená rozprávkou pre kočiša. Nie, on ju nezabil, krv na rukách majú ostatní. Hlupáci. Stačí potiahnuť ako pri cyvasse. Hore, dole, doprava, doľava.

Cítil, že rastie. Stačilo natiahnuť ruky a objať celý svet. Všetko bolo jeho. A bude. Tento kúsok zeme sa mu zrazu zdal taký malý. Ale tam za morom…

Nepočul hlasy, ale vo chvíli, ako hrdzavé vlasy vzbĺkli a jej krik sa niesol doďaleka, už na nej nezáležalo. Vlastne by jej mal poďakovať. Ďakujem, cundra.

XII.