Chodieval sem, keď bol už unavený zo všetkého toho šaškovania. Keď lahodné pokrmy a roztopašné úklady už viac nezaháňali žiaľ a tak sa rozhodol pre zmenu chvíľu opájať ním. Dnes večer ticho narúšal len šum lejaku a zhusťoval ako čmud z uhliarskych komínov temnú clonu, čo ho delila od zvyšku sveta. Bol za to rád. Tak nejak to všetko potvrdzovalo. Sťažka sa posadil ku krištáľovej vitríne a zložil hlavu do dlaní.
„Je to ťažké, Serra. Dnes má deň mena, ale je tak ďaleko a ani o tom nevie. Nevie o ničom. Nemôžem ho osloviť ako syna.“
Zadíva sa na dlane vnútri. To jediné čo mu ostalo zo ženy jeho srdca, keď ju zahubila tá príšerná choroba. Jednou rukou spočinul na sklenej stene schránky a pokračoval.
„Stojí to za to? Pýcha, pomsta, nekonečné mordovanie a nepohodlné železné kreslo?“
Prechádzal po skle, akoby ich hladil. Boli na nej tým najzvodnejším. Ich tvar, ich teplo a mäkkosť, spôsob akým nimi pohybovala pri hre na lutnu, alebo len tak pri bežných úkonoch a rozhovore. Spôsob akým sa ho nimi dotýkala… V náhlom popude zložil sklené veko, aby ich schmatol a pritisol k perám. Cítil, ako mu spod zovretých viečok vyvierajú slzy.
„Obaja mi chýbate… Tak strašne chýbate…“
Ruky poškodené šedým lupom však boli ako kameň a neschopné útechy.