Zohol sa po papier a rýchlo ho schoval do tašky. „Andrej, nemáš ešte jeden balíček?“ opýtal sa ho Marcel, sediaci vedľa neho. „Toto bol posledný, všetko si zjedol,“ sťažoval sa Andrej. Priateľ sklonil bacuľatú hlavu a tváril sa zmätene. Ako nerád chodím na školské výlety, pomyslel si Andrej, vždy musím sedieť s Marcelom, a k tomu počúvať, ako sa vzadu bavia. Výlet do baníckeho mesta začal dnes ráno. Ako vždy sa zhromaždili na zničenom parkovisku pri škole a potom čakali na starý zelený autobus. Pozrel sa kútikom oka za seba. Lucia sa bozkávala s Petrom. Hnedé kučeravé vlasy jej pri tom zakrývali tvár. „Vyzeráš ako rajčina,“ zasmial sa Marcel. Do tváre sa mu tlačila červeň. Peter Andrejovi prebral Luciu už pred dvoma rokmi. Všetci sa mu kvôli tomu smiali. Najviac ale Peter. Raz sa dokonca v triede kvôli Lucii strhla bitka. Než sa stihlo niečo udiať, zakročila triedna učiteľka Malíková a obom zapísala poznámku. „Stále sa tam pozeráš,“ upozornil ho spolu sediaci. Rýchlo odvrátil zrak a snažil sa upokojiť. Uprel oči na Marcela s tým, že sa ho potrebuje niečo opýtať, no keď videl, že odniekadiaľ vytiahol cereálnu tyčinku, radšej to zavrhol. Keď tyčinku dojedol, prehrabol si čierne vlasy a pretrel si guľatú tvár. „Ako je možné, že si mi už všetko zjedol, myslel som, že si sa ráno zastavil v supermarkete.“ Marcel sa pozrel na svoj modrý batoh, visiaci nad hlavou. „No musím predsa šetriť. Čo budem jesť na spiatočnej ceste?“ „Aha, takže ma určite neponúkneš,“ poznamenal Andrej. „Ponúknem,“ povedal Marcel s kyslým výrazom. „Možno.“ Najväčší lakomec a ja s ním musím sedieť, hovoril si v duchu. Marcel sa už od druhej triedy prepchával. Pred dvoma rokmi si kúpili počítač, ktorý všetko priberanie ešte viac urýchlil. Na triednej fotke 9.C triedy vyzeral ako nafúknutý balón. Andrej sa pozrel cez špinavé okno. Príroda sa mu vždy páčila oveľa viac, ako ruch mesta. Na jednej stránke sa na výlet tešil. Stromy nahradil drevený plot. Za ním stálo veľa dreveníc rôznych tvarov. Niektoré vyzerali ako stodoly – viedli do nich koľaje. Ale všetky boli zavreté. Autobus sa zastavil pred dreveným oblúkom. Učiteľka Malíková – tri sedačky pred nimi – sa postavila. „Teraz začneme po jednom vystupovať. Nikde nechoďte! Pekne čakajte vonku pred autobusom.“ Mala už minimálne päťdesiat rokov, takže ju všetci v tichosti poslúchali. Keď bola mladšia, učila gymnastiku. Teraz na nej môžete pozorovať zväčšujúce sa brucho a zadok. Tento rok si dokonca prefarbila vlasy na červeno. K jej obéznej tvári to nepristane, ale ona sa snaží neustále zviditeľňovať – manžel sa s ňou rozviedol pred troma rokmi – a nájsť si nového partnera. Marcel doňho štuchol, aby ho upozornil. Prechádzali okolo nich Peter s Luciou a držali sa za ruky. Ani jeden sa na Andreja nepozrel. Hneď za párom sa objavili Michal s Jurom. Ale nie, zabedákal v duchu Andrej. Jednovaječné dvojička neznášal zo všetkých najviac. Tie žlté vlasy a modré oči by mali stelesňovať anjelov, ale oni sa povahou skôr podobali diablovi. „Á, tu je náš šašo,“ povedal Michal a zastavil deti, kráčajúce za ním. Všetci sa pozorne prizerali. „Dúfam, že sa mi nebudeš dnes pliesť pod nohy, nechcel by si prísť o zub, však?“ Andrej nič nepovedal, iba sa snažil zachovať si kamennú tvár. „Michal, nestoj na jednom mieste, blokuješ ostatných!“ kričala pani učiteľka Malíková spoza schodíkov. Michal sa sklonil nad Andrejom – Marcel si musel stiahnuť pás – a pošepkal mu: „Videl som, ako si sa pozeral dozadu.“ Schmatol Andrejov ruksak a rýchlo pokračoval v ceste. Keď sa rada pred nimi skončila, začali vystupovať aj oni. „Povedz to pani učiteľke!“ radil mu Marcel. „Nie, čo ti šibe? Ešte ma zmláti. Aj tak je to starý ruksak, a k tomu, ty už si mi všetko zjedol.“ Začali zostupovať z autobusových schodov. Učiteľka Malíková si ich všimla. Pristúpila k ním. „Andrej, drž sa pri mne a oni si nič na teba nedovolia. Veď vieš ako to je s pubertiakmi. Stále by sa chceli predvádzať... však vieš.“ Andrej nebol prekvapený. Tie isté slová opakovala na každom výlete a on predsa nebude za ňou chodiť ako malé decko. Začali vstupovať na banícky pozemok. Tráva pod nohami im siahala skoro po kolená. ali by si pokosiť, pomyslel si. Pokladník stál v okienku prvej drevenice. Na hlave mal žltú banícku prilbu, spod ktorej vykukali dve oči vyplnené šedým zákalom. Dobové oblečenie – vesta a gate – potrebovali navštíviť pračku. Učiteľka sa pretlačila k okienku. „Dobrý deň, sme tu objednaný na pol jednu, čiže o desať minút by sa mala začať prehliadka,“ povedala a podávala mu peniaze. „Do druhej bola napísaná prehliadka dreveníc –“ „Nie tak zhurta, krásavica,“ povedal jej pokladník. Očividne ju to rozveselilo. „Drevenice prídu na radu až po bani. Pred týždňom sme našli nové vrty – ich prehliadku máte zadarmo.“ Pani učiteľke Malíkovej to stačilo. Starý pokladník sa na chvíľu stratil. O minútu neskôr vyšiel z drevenice ďalší chlap v dobovom oblečení a s prilbou na hlave. Tento vyzeral „celkom“ pekne. Keď otvoril pusu, Andrej zbadal, že mu chýbajú tri predné zuby. „Vidíš jeho papuľu, takú urobím aj tebe,“ ozval sa vedľa neho Michalov hlas. Skôr, než sa stihol otočiť, bol Michal preč. Andrej si všimol, že Marcel zašiel do prvej drevenice so suvenírmi. Teraz sa vracal a v ruke držal rôzne prívesky a retiazky. „Majú dobré ceny. Jeden prívesok iba desať centov!“ To presvedčilo väčšinu dievčat, aby sa podívali dnu. Lucia s Petrom sedeli na lavičke a rozprávali sa o niečom. Len čo sa všetci opäť zhromaždili, začal inštruktor dávať pokyny. Andrej s Marcelom kráčali poslední, moc ho nepočúvali. Všimli si, že drevenice, do ktorých viedli koľaje, sú zatarasené. „Nepripadá ti to zvláštne?“ opýtal sa Andrej Marcela. „Čo by mi malo pripadať zvláštne?“ „No všetko. Ten dedko, inštruktor, nepokosená tráva a hlavne tie drevenice.“ Marcel sa na chvíľu zamyslel. „Zase vymýšľaš sprostosti, radšej si pohnime, inač nám ostane tá najhoršia výbava. Tie banícke kabáty musia už teraz strašne smrdieť.“
Inštruktor začal rozdávať hrubé kabáty a baterky. Vysvetlil, že keď pôjdu za sebou, iba každý druhý bude držať baterku, pretože ich je málo. Andrej s Marcelom – prilby na hlave – sa pozerali, ako sa Peter s Luciou fotia pod jedným z gaštanov. „Nechcem sa na to pozerať,“ povedal Andrej. Z toho ako silno zvieral v pravej ruke baterku, mu zbeleli kĺby. „Pozri, učiteľka už zoraďuje žiakov.“ Otočil sa práve včas, aby sa mohol pozerať na to, aká je učiteľka vysmiata. V kabáte a prilbe vyzeralo ešte horšie, než predtým. Skríkla na nich: „Poďte, za chvíľu vstúpime do baní!“ Rozbehli sa za svojou triedou a skoro zakopli na kameňoch ukrytých v tráve. Na oblohe spoza mrakov vykuklo slnko. Nádherné svetlo, dopadajúce na zem, spôsobilo, že všetko vyzeralo ako v rozprávke. Jediné, čo tú chvíľu rušilo, bol zápach vychádzajúci z jednej zo stodôl. Andrej si spomenul, že presne taký smrad mala prababka v dome, keď jej zašla mačka pod posteľ, a skonala tam. Inštruktor ich viedol na kraj pozemku. Vysvetľoval pritom, prečo z baní vedú koľajnice priamo hore, aký bol v tej dobe život a rôzne ďalšie „zaujímavosti“. Učiteľka mu neustále prikyvovala. Peter teraz odišiel od Lucie, aby sa mohol pripojiť k chlapčenskej skupine a ona k dievčenskej. A my pôjdeme zas posledný, pomyslel si Andrej. Schádzali po tesných schodoch. Po ľavej ruke stáli ihličnaté stromčeky a po pravej drevený plot. Po zhruba piatich minútach boli dole a mohli si vydýchnuť. Pred nimi sa rysovala skala, v ktorej strede sa otváral vchod do baní. Nad ním bola tabuľka, ale nápis sa nedal prečítať. Inštruktor to povedal zrejme len tým prvým. Možno si vôbec nevšimol, že tu sú ďalší dvaja žiaci. Žiaci si začali zapínať lampy. Nasledovali inštruktora dovnútra v poradí: s lampou, bez lampy, s lampou, bez lampy. O chvíľu sa dostal rad na Andreja. Vbehol dovnútra a počul ako za ním kráča Marcel. Už vedel, prečo potrebujú prilby. Steny mali veľmi nízky strop a trčali z nich rôzne výbežky. Na zem bola položená drevená doska, pod ktorou tiekol prúd vody. Pred Andrejom sa chechtalo posledné dievča z radu. V ruke jej zbadal telefón. O chvíľu vstúpili do menšej komory. Marcel sa sťažoval, že sa neustále ochladzuje. Andrej to cítil tiež, ale musel kamarátovi vysvetliť, že to je kvôli hĺbke. Vo výklenku visela na stene mapa. Inštruktor im pomenoval rôzne časti, ukázal polohu, kde sa práve nachádzajú, a dal lekciu z dejepisu. Väčšina žiakov ho počúvala. Ale Andrej s Marcelom nie. Bavili sa o tom, čo mu to trčí spod prilby. Vyzeralo to ako hrubý biely vlas. Zase sa dali do pohybu. Andrejovi sa stalo dvakrát, že narazil hlavou na nejaký bodec. Ďakoval bohu za to, že mal prilbu. Nevedel si predstaviť, čo by sa mu stalo, keby ju nemal. V ďalšej vyhĺbenej komore stál banícky stôl. Na ňom boli rozložené: tri chleby, syr, vajcia, a nedopité pivo. Marcel, stojaci za ním, mu pošepkal: „Vyzerá, ako by sa z neho prednedávnom jedlo.“ Andrej ho počúval na pol ucha. „Teraz inštruktor povedal, že je to replika. Myslel som, že ja vymýšľam sprostosti.“ Urazený kamarát stíchol. Keď skončil ďalší výklad z dejepisu, posnuli sa ďalej. O pár chvíľ sa ich trápenie skončilo. Úzke chodby nahradili oveľa väčšie s koľajami. „Tu sa zastavíme. Pár metrov za mnou sú dvere do nových sprístupnených chodieb. Signál tu dole už zrejme nechytíte, ale aj tak by som vás chcel poprosiť, aby ste si vypli mobilné zariadenia. Ďakujem za pochopenie.“ Na chvíľu sa odmlčal. Všetci si začali vypínať mobily. Skoro všetci. Andrej sa robil, že si ho vypína, ale hneď ho vrátil späť do kapsy. Inštruktor sa presunul pár metrov ďalej, smerom k vagónom. „Toto je banícky záchod.“ Ukazoval na operadlo a dieru vo vagóne. „Keď potreboval ísť niekto na potrebu, jednoducho si ho zavolal...“ „Tomu vravím súkromie,“ zasmial sa potichu Andrej. Marcel sa stále hneval. „Teraz pôjdeme do nového priestoru,“ povedal Inštruktor, ukazujúc na železné dvere za sebou. Pokračovali teda ďalej. Andrej si ešte všimol čiernobielej fotky na stene. Stálo na nej: Banícky mesiac. Musel to byť zadok nejakého muža. Znechutene sa odvrátil a radšej prešiel cez železné dvere. Vstúpili do ďalšej podobnej chodby. Všetci sa otočili na Inštruktora, ktorý práve zamkol železné dvere. Na tvári mal divný úsmev. Vyzeral, ako keď niekto ujde z blázinca. Z hlavy si začal odpínať prilbu a učiteľka sa ho opýtala, či si ju má aj ona odopnúť, ale neodpovedal jej. Už sa chcela zaradiť k žiakom, keď prilba dopadla na zem. Niektoré dievčatá vykríkli. Chlapci skôr onemeli hrôzu. Na inštruktorovej hlave sa mrvili biele červy zo strany na stranu. Namiesto vlasou, mal hlavu pokrytú bielymi vajíčkami. Každú chvíľu jedno puklo. Urobil rýchly pohyb rukou. Pani učiteľka Malíková sa otočila. Na tvári jej pristál jeden z červov a zahryzával sa jej do oka. Andrej zistil, že má v ústach sucho. Marcel začal zvracať. Ani chvíľu nečakali a rozbehli sa chodbou preč od tej hrôzy. Počuli krik svojich spolužiakov. Obzreli sa za seba. Päť krokov za nimi bežali Peter, Michal a Juro. Lucia tesne zaostávala. Potom ešte dve spolužiačky. Tá s nadváhou bežala pomalšie, o pár sekúnd sa do nej zaboril krompáč. Chvíľu jej trčal z hrude, kým spadla na zem. Učiteľka Malíková Andreja pozorovala jedným šialeným okom. V rýchlosti odriekal jedinú modlitbu, ktorú poznal. Do kostola nechodil, a tak nedúfal v jej účinnosť. Marcel už začínal spomaľovať. Krik sa ozýval snáď zo všetkých strán. Pribehli k rázcestiu, ale tam sa rázne zastavili. „Prečo stojíte, bežte!“ kričali Michal s Jurom. Zarazený na mieste, Andrej s Marcelom pozorovali jednovaječné dvojičky, ako bežia do chodby pred sebou. Vôbec si nevšimli detí vo vnútri. „Kriste, čo sa to tu deje?“ bedákal Peter, ktorý sa zastavil vedľa nich. Prilba mu zrejme spadla na zem. V jeho očiach mal uštvaný výraz. Podobal som skôr na neznámeho psychopata než na spolužiaka. V chodbe práve vyliezla z dier dvadsiatka detí a začala Michala s Jurom trhať na kusy. Teraz zvracal nielen Marcel, ale aj Andrej s Petrom. Pribehla k ním udýchaná Lucia. „Chlapci, musíme pokračovať. Za nami beží pani učiteľka Malíková.“ Andrej sa jej chcel pozrieť do očí, ale vyhýbala sa mu pohľadom. „Pani učiteľka to už určite nie je!“ okríkol ju. „Ak si si nevšimla, polovica našich spolužiakov sa premení na tie monštra v chodbe, na hlave im budú liezť červy a –“ Marcel mu položil ruku na rameno. „Musíme pokračovať. Ak to nikomu nepovieme, zomrie ešte veľa ďalších.“ Mlčky zamierili do chodby vľavo. Krik tlmili steny z akéhosi podivného kovu. Cezeň sa preplietali červené žilky, ktoré sa podobali špagetám. Vzduch sa tu otepľoval. Andrej spomínal na to, ako museli rozkladajúcu sa mŕtvolu mačky hodiť do kontajnera. Babka dostala nejakú chorobu a o pár dni neskôr zomrela. Bežali päť minút, ale pripadalo im to ako večnosť. Žilky sa enormne zväčšili. Teraz sa hrúbkou podobali skôr lanu. Prvý, kto sa zastavil bola Lucia. „Už nemôžem,“ hovorila, „nedokážem to.“ Rozplakala sa. „Moji rodičia, všetci moji kamaráti...“ Keď videl, že ju Peter neutíši, pokúsil sa o to Andrej. Objal ju. „Všetko bude v poriadku, len sa musíme dostať na povrch. Potom sa táto nočná mora skončí.“ Prestala plakať a po prvý raz sa mu pozrela do očí. Zračil sa v nich smútok, bolesť, strata a... láska. Vtedy Andrej pochopil, že za všetko môže on. Že on sa správal hlúpo, keď každému vykrikoval ako ju miluje, ako sa bozkávajú. Pretože láska sa nemá rozkrikovať, ale uchovať. „Lepšie by bolo, keby sme pokračovali,“ poznamenal Peter. Andrej chytil Luciu za ruku. Miluje ma, pomyslel si. Myšlienka ale nemala dlhé trvanie, pretože sa vrátila realita. „Nezdá sa vám divné, že sme tu sami?“ opýtal sa Marcel. „A čo je vôbec to červené po stenách?“ Na otázky nikto neodpovedal, pretože vpredu zablikalo svetlo. Vyzeralo ako slnečné lúče. Kráčali smerom k nemu, nevšímajúc si červených žíl pod nohami. Peter v čele skupiny zalapal po dychu. Červené žily boli napojené do mŕtvoly, visiacej zo steny. Ruky, nohy a hlavu zaplňovali biele vajíčka. Vždy keď popukali, vytvorili svetlo. Andrej cítil, ako Lucii prebehli po chrbte zimomriavky. To, čo pre nimi viselo, muselo byť niekedy človek. Či muž, alebo žena, to sa už nedozvedia. Puknuté vajíčka vždy nahradili nové. Pod mŕtvolou sa zračila kôpka bielych červov. Opatrne okolo nej prešli. Nikto to nechcel povedať nahlas, ale vedeli, že takých vecí tu bude viac, pretože žily sa tiahli ďalej. Uľavilo sa im, keď sa dostali k chodbe, ktorá bola čistá. Na jej konci stál vagón na koľajach. „Pozrite sa,“ povedal Marcel, „Tie koľaje vedú smerom nahor. Dostanú nás na povrch.“ Andrej by sa aj radoval, ale niečo mu na tom všetkom nehralo. Žeby sa po tých hrôzach dostali na povrch len tak ľahko? „Nahor to bude dosť ďaleko, mali by sem vyskúšať ten vagón,“ navrhol Peter. Prikývli, pretože im naozaj ďalšie sily nezostávali. Peter sa usadil dozadu k páke, zaňho Marcel, Andrej a Lucia. Ako na zavolanie, do miestnosti vbehol inštruktor s pol tuctom spolužiakov. Všetkým sa na hlavách mrvili červy. Rozbehli sa k ním. Peter začal rýchlo posúvať pákou dopredu a dozadu. Andrej zase objal Luciu, snažiac sa ju upokojiť, no krik spolužiakov strašil aj jeho samého. Marcel sa striedal s Petrom pri páka, ale dochádzali im sily. S vagónom začali stúpať oveľa prudšie. Peter sa pozrel na Andreja s Luciou. „Zachráňte sa,“ povedal a preskočil cez okraj vagónu. Nevšímajúc si zdesený krik Lucie, sa Andrej chopil páky. Zdalo sa mu to ako celá večnosť, kým ho vystriedal Marcel. Spolužiakom zrejme stačil Peter. Už ich neprenasledovali. Prenikal k nim čerstvý vzduch. Povzbudený nádejou na záchranu zväčšili úsilie. Tento zážitok ich zrejme poznamenal po zvyšok života. V jednej chvíľu všetko skončilo. Dostali sa na povrch. Koľaje viedli cez zarastenú trávu, smerom k dreveniciam. Pozorovali slnko nad hlavami a premýšľali, či sa im to naozaj iba nesnívalo. Niečo sa na nich vylialo. Biele a lepkavé. Keď otočili hlavy smerom nadol, zistili, že ich to ochromilo. Vedľa vagóna stál pokladník a tváril sa smutne. Na hlave mal stále prilbu. Pristúpil k ich vagóna a tisol ho k jednej z dreveníc. Bola to tá, ktorá najviac zapáchala. Pomaly otvoril dvere a zatisol ich do tmy. Potom zavrel a nechal ich tam osamote. Andrej chcel ešte naposledy povedať Lucii, že ju miluje, ale nemohol otvoriť ústa. Čľapkanie na podlahe mu prezradilo, že to určite nebude len zdochnutá mačka. Keď sa mu zrak prispôsobil tme, rozoznal veľké päťmetrové červy, ktoré sa k ich vagónu pomaly plazili. Podobali sa na ľudí.
Chtěl ji utěšit. Věděl to. Znovu se jeho pohled setkal s jejím. Působila tak křehce a bezbranně. Vzpomínky, hrdost, všechno pryč. Vztáhl ruku k jejímu pasu a přitáhl si ji k sobě. Cítil v jejím těle sílu. Sílu, kterou potřeboval. Ale žádný odpor. Neodtáhla se, nezačala protestovat. Objala ho. Z vlastní vůle. Náhle měl její hlavu opřenou o své rameno. Vzhlédla k němu a jejich oči se setkaly. Cítil teplo jejího těla a svět okolo přestal existovat.
Cítila tlukot jeho srdce, slyšela jeho dech. Dodávalo jí to chuť žít. Chuť se smát, chuť se radovat. Cítila jeho sílu, sílu o tolik větší než její, a přece tak laskavou. Chtěla se jí podvolit.
Nerozuměla tomu. Přece ho nenáviděla. Věděla, že ho chce nenávidět. Tak proč se cítí tak v bezpečí? Proč se tiskne svým tělem k jeho? Proč náhle objímá jeho tělo? Proč ho nechala vyhrnout jí sukni až k bokům?
Touží po něm, touží po jeho síle. Ví to. Chce ho, chce ho pro sebe a v sobě, navzdory všemu. Co bylo je zapomenuto, ona chce být jeho, pro tento den a pro dny, které přijdou.
Vstoupila do nich tělesnost, něha, síla. Vnikl do ní. Nebyly již otázky, byla jen ona a on, a jejich spojení a na ničem jiném nezáleželo. Tiskli se k sobě, zcela prostoupeni jeden druhým. Společně dýchali, stejná krev tekla jejich těly. Byli spolu a byli jeden pro druhého. Věděli to a chtěli to tak navždy.
Dlouho potom leželi vedle sebe a ona se k němu tiskla, jako by se bála, že zmizí, že zůstane sama a už nenalezne tu sílu, která ji oživila, tu zeď, o kterou se může opřít, tu pevnost, kam se může uchýlit. On to cítil, chápal to bez jediného slova. I on ji držel, svou ženu, pro kterou může žít, svou lásku, kterou vybojoval navzdory všemu a všem, i navzdory jí samé.
Těšil se pohledem na její dlouhé vlasy rozházené okolo její hlavy, na šťastné modré oči. Těšil se z jejího dechu, z ospalého zívnutí, z úsměvu na jejích rtech. Vybojoval si ji a ona je jeho, jeho a nikoho jiného. Nikdy se necítil tak silný a slabý zároveň. Přivinul si ji k sobě.
Všechno přečteno, jen pište dál. Nejvíce se mi líbil horor od Erika kvůli detailům a dobře budované zápletce. Akorát proč Andrej fingoval vypnutí mobilu? Nakonec ho nepoužil. Nebo to bude v pokračování? :-)
Fanfiction budou na psaní těžší než původní povídky, protože každý má o existujících postavách jinou představu. V seriálech většinou i každý scénárista, a podle toho to pak vypadá.
Starý hostinský stál za svojím pultom a leštil poháre. Miestnosť vyplňovalo šesť dubových stolov – privezených z najbližšieho mesta – a sudy starého oleja. Zo šiestich stolov bol obsadený iba jeden, a sedelo za ním päť farmárov – v starom, bezcennom oblečení. V rohu vedľa schodiska ležalo naskladané drevo a oproti nemu stál krb, osvetľujúci celú miestnosť. Tma padla na osadu pred niekoľkými hodinami a hneď nato sa rozpršalo. Farmári si kúpili pivo a začali si rozprávať príbehy. Začal najstarší z nich, a rozprával o tom, ako bolo založená osada Tolren. Keď skončil, nastalo dlhé ticho. Pár chvíľ sa ozývalo iba pišťanie myší z kuchyne. „Ak neprestane pršať, tak budeme mať zajtra, čo robiť,“ prehovoril farmár s dlhým obočím, ktorý sedel, ako keby mal čo chvíľu odpadnúť. „Rieka nie je poriadne ohradená a voda sa dostane do osady-“ „Ale nič sa nikde nedostane, Gledorik to všetko dokončil,“ skočil farmárovi do reči jeho spoločník. „Stále musíš myslieť na to, že sa nedožijeme rána. Mali by sme začať ďalší príbeh!“ Ostatní farmári mu začali prikyvovať. „Tak dobre, poviem Vám niečo,“ prehovoril farmár s dlhým obočím, a takmer šepkal. „Tá stará jaskyňa odkiaľ sme brali náradie-“ „Čo je s ňou?“ „Včera, keď som dokončoval práce a bol som na ceste domov, tam začali prichádzať nejakí ľudia, ale nevšimli si ma-“ „Netrep, to by si bol už dávno povedal-“ „Ja neklamem!“ bránil sa muž s dlhým obočím. „Spomenul som si na to, až teraz.“ Jeden z mužov sa predklonil a šeptom sa opýtal: „Myslíte, že sú to Nerudovia?“ Farmári mlčali. „V Kameniciach je vojenský oddiel, a ten sa o nich postará. Koľko si ich tam videl?“ Farmár s dlhým obočím sa na chvíľu zamyslel. „Možno päťdesiat-“ „A ešte nás nenavštívili. Vyzerá to tak, že sa schovávajú. Ale pred kým, pokiaľ viem, tak nikdy neopúšťajú svoj hvozd.“ Najmladší z farmárov, ktorému mohlo byť tak dvadsať, položil svoj pohár na stôl. „Biela légia.“ Všetci, spolu s hostinským, naňho upreli pohľady. Tichým hlasom pokračoval: „Môj brat mi poslal list, v ktorom bolo napísané, že Biela légia napadla Nerudský hvozd. Došlo k hromadnému zabíjaniu a Nerudovia boli rozprášení.“ „To nedáva zmysel, biela légia zatiaľ s nimi len obchodovala, ak by teraz na nich zaútočila, to by znamenalo-“ „Vojnu,“ dokončil hostinský s pohľadom upreným do pohára. „Žoldnierov z bielej légie si očividne niekto objednal. Lenže ak hovorí tvoj brat pravdu, znamená to, že ten „niekto“ musel mať dosť peňazí, a pokiaľ viem jediný v tejto zemi, kto má na to dosť peňazí je Bekolis-“ Všetci naraz zmĺkli, pretože sa začali otvárať dvere. Stáli tam štyri postavy v čiernych plášťoch. Premočené kapucne mali prilepené na hlave, takže im nebolo vidieť do tváre. Prvá nemohla mať viac ako meter, zrejme škriatok, no na chrbte mal runový meč, z ktorého vychádzala zelená žiara. Druhá bola vysoká skoro tri metre. Barbar. V ruke držal kostilam, z ktorého doteraz kvapkala krv. Tretia postava bol zrejme človek. Okolo boku mal opasok a na ňom pripnuté dva meče s tenkou čepeľou. Posledná postava – štvrtá – žiadny plášť nemala a bolo vidieť, že to ju muž. Prekrásne brnenie – zrejme z pavúčieho skla – odrazovalo svetlo z krbu. Keď si odopli plášte, boli jasne rozoznateľní. Dvaja muži, jeden obrovský barbar, a škriatok. Všetci mali na sebe to isté pavúčie brnenie. A v strede toho brnenia bola vyobrazená biela ruža. „Biela légia,“ šepol najmladší z farmárov.
Kaylan so svojimi spoločníkmi obsadil stôl najbližšie ku krbu. Päť mužov, sediacich na druhej strane miestnosti, si ich neustále prezeralo. Hostinský odbehol do svojej miestnosti za pultom. Kaylan si skontroloval svoje dva meče pripnuté k opasku. Po jeho pravej ruke sa posadil Grelt – cisársky odpadlík – a bolo jasne počuť jeho protestujúci žalúdok. Po jeho ľavej ruke sedel Ilidan – obrovský barbar – a utieral plášťom svoj zakrvavený kostilam. „Musel si ho zabiť?“ položil barbarovi otázku, škriatok. Ilidan dokončil utieranie a odhodil premočený plášť na zem. „Pýtal sa moc dôležité otázky, Zumbo, určite to bol Nerud.“ Škriatok Zumbo sa zamračil, ale mlčal. Boli na ceste už tri dni. Nerudskí odpadlíci im stále utekali. Ich oddiel tvorilo asi päťdesiat mužov. Zumbov oddiel bol vyslaný, aby ich všetkých zneškodnil, ale Kaylan vedel, že je za tým viac. Veliteľ tých odpadlíkov utiekol s mocným artefaktom. A ten musíme získať! Boli len štyria, ale proti Nerudským odpadlíkom to stačilo. Zumbo, najlepší mág Bielej ruže, a s ním najlepší bojovníci. „Mám hlad, mali by sme si niečo objednať,“ ozval sa Grelt. „Kde do čerta je ten hostinský,“ nadával Ilidan, „ten mŕtvy pes nechutil najlepšie.“ Kaylen sa zadíval na barbara a položil mu otázku: „Ty si zjedol psa? Mŕtveho psa?“ Ilidan mal na hlave zviazaný cop, tvoriaci s jeho úsmevom dosť odpornú kombináciu. „Len toho jedného.“ Barbar! „Hostinský!“ dožadoval sa Ilidan. Zavalitý muž sa vynoril z miestnosti a vyrazil k ním so strachom v očiach. „Pane, čo si prajete?“ „Dones tu pre všetkých pivo. Mne môžeš doniesť aj jedlo.“ povedal Ilidan. „Aké jedlo by ste si dal, pane?“ Ilidan sa zamračil. „Mäso. Veľa mäsa.“ „Aj mne doneste jedlo. Môžete polievku a chleba,“ ozval sa Grelt. Hostinský odbehol a stratil sa v kuchyni. Zumbo si z chrbta zložil svoj runovy meč. Bol jediný škriatok, akého Kaylan videl. Zumbo mal tmavé vlasy farby popola a oči ďaleko od seba. Kaylen nechápal, ako môže taký malý tvor nosiť obrovský runový meč. Posledný jeho spoločník – Grelt – bol cisársky odpadlík, ktorý sa pridal k Bielej légii pred niekoľkými rokmi. „Mali by sme si doplniť zásoby a okamžite vyraziť do tej jaskyne, kde sa schovali,“ poznamenal Zumbo. „Čo to vlastne máme získať od ich veliteľa?“ opýtal sa Kaylen. „Počuli ste tú legendu o Fanshormovi? Nie? Bol to drak, ktorého zabil Andaril. Tesne pred svojou smrťou zaklial časť svojej duše do čelenky. Čelenka sa objavila a zistili sme, že celé roky ju nosievali Nerudskí panovníci.“ „Čo vlastne tá čelenka dokáže?“ chcel vedieť Ilidan. „Nositeľ získava dračiu silu. Pravdaže nie doslovne. Väčšia obratnosť a sila. To je všetko.“ Z kuchyne vyšiel hostinský a v rukách držal obrovskú tácku. Tácku tvorilo naukladané jelenie a diviačie mäso - krásne voňajúce. Ilidan tácku prevzal a položil ju na stôl. „Ak mi nebude chutiť, tak to tu celé rozmlátim.“ Hostinský zbledol. Z jeho tváre sa vytratila všetka krv. Ilidan sa zasmial. „Žartujem,“ povedal a pobúchal hostinského po chrbte. Ten skoro omdlel.
O hodinu neskôr, keď barbar dojedol, skupinka vstala a zamierila ku dverám. Jeden z mužov pristúpil k pultu, a položil naň tri zlatky. Hostinský opäť leštiaci poháre sa usmial. Muž sa otočil a nasledoval svojich spoločníkov. Farmári si začali niečo šepkať, ale hostinský ich nepočúval. Zodvihol tri zlatky a otočil sa. Vošiel do svojej miestnosti, osvetľovanej lampou na stole. V jednom rohu bola posteľ a vedľa nej truhlica. V strede miestnosti bol stôl. Pristúpil k posteli a začal ju odsúvať. Keď bola dostatočne vzdialená od rohu, nechal ju tak. Na mieste, kde stála predtým posteľ bola trocha vypuklá podlaha. Hostinský sa zohol a zatlačil. Podlaha vytvorila kruhový tvar a objavila sa kľučka. Hostinský začal poklop pomaly otvárať. Z poklopy stúpal prach a dostával sa mužovi do očí. O chvíľu muž z podlahy vyťahoval veci zabalené v hrubej látke.
Päť farmárov, stále sediacich za stolom, sa snažilo šeptať čo najtichšie, aj keď vedeli, že ich nikto nemôže počuť. „Niekoho po ceste zabili!“ povedal najmladší z farmárov. „Bol to len Nerud. Určite teraz idú ku tej jaskyni,“ uisťoval muž s dlhým obočím. „Ale čo potom! Keď ich všetkých zabijú, určite sa budú musieť zbaviť všetkých, ktorý o Nerudoch niečo vedeli!“ „Najlepšie bude, keď pôjdeme domov a budeme sa robiť, že nič nevieme.“ Všetci prikyvovali. Päť mužov začalo vstávať, keď za s poza pultu vynoril hostinský. Na chrbte mal pripnutú obrovskú železnú kušu. Jeho zavalitú postavu zahaľovalo čierne brnenie a v rukách držal palici. Kúzelnícku palicu. Jeho tmavé vlasy boli ostrihané nakrátko. Hostinský sa pozrel ich smerom a potom vyšiel dverami von. Päť farmárov stálo, ako obarených. „Dnes sme videli už dosť,“ povedal najstarší a pomaly kráčal smerom k dverám.
Hostinský zachytil stopu žoldnierov a pomaly ju sledoval. Kuša na chrbte mu pripadala ťažká, pretože ju celé roky nepoužíval. Kúzelnícka palica mu ale dodávala potrebnú silu, a preto sa pohyboval s ľahkosťou vetra. Pred sto rokmi zabil draka. Fanshorma. Časť duše, čo sa drakovi nepodarilo schovať, sa dostala do Andarila. Veľmi mu to uľahčilo život. Vôbec netušil, že má len jednu časť Fanshormovej duše. Andaril chcel začať nový život a preto sa stal hostinským. Keď počul vyprávať o tom, že existuje čelenka, v ktorej sa skrýva druhá časť duše, okamžite začal s prípravami. Ak by sa mu podarilo získať aj druhú časť duše... bol by oveľa silnejší. Hostinec mal už ďaleko sa sebou a začal stúpať do kopca. Skupinka žoldnierov smerovala do jaskyne. Do podzemia draka.
Pred dvoma hodinami prestalo pršať, a prvé svetelné lúče sa predierali cez koruny stromov. Barbar, škriatok a dvaja muži stály päťdesiat krokov od vstupu do jaskyne a pripravovali si zbrane. Kaylen vytiahol jeden meč z puzdra, a čakal na ostatných. Obrovský barbar Ilidan si sňal z chrbta kostilam. Cisársky odpadlík Grelt si pripravil mierne zahnutú šabľu, ktorú uchopil pravou rukou. V ľavej ruke sa mu objavil krátky meč. Škriatok Zumbo sa nervózne obzeral okolo. „Čo sa deja?“ opýtal sa Kaylan. „Niekto nás sleduje. Musí to byť nejaký mág, pretože jeho magická energiu cítim už nejakú dobu.“ Kaylen sa na chvíľu zamyslel. Je možné, že to je Nerudský zaklínač. „Tú energiu cítiš z jaskyne?“ Zumbo zavrtel hlavou. „Ten mág sleduje našu stopu. O pol hodiny ba na nás mohol naraziť.“ „Budeme na neho čakať?“ „Nie. Uvidíme, či za nami pôjde.“ Kaylan prikývol. Všetci už boli pripravený. Vytiahol aj druhý meč a čakal na Zumba. Škriatok svoj runový meč netasil a iba pokrčil ramenami. So Zumbom na čele vstúpili do jaskyne.
Ilidan kráčal hneď za Zumbom. Keď vstúpil do jaskyne, musel sa zohnúť. Strop bol nízky, a jediný kto sa nemusel prikrčiť, bol škriatok. Bruchom sa mu mihla bolesť. Do čerta. V hostinci si dal poriadne do nosa. Mäso bolo veľmi tuhe, a on ho jedol veľmi rýchlo. Cesta začala klesať. Po chvíli ucítil vlhký vzduch a kráčal po dlaždiciach. Strop sa začal zvyšovať, až do výšky štyroch metrov, preto sa Ilidan vystrel. Chodba skončila a pred nimi stály staré drevené dvere. Zumbo pomaly k nim vykročil a Ilidan mu bol v pätách. Ohliadol sa po ostatných. Všetci netrpezlivo čakali, čo sa objaví za dverami. Škriatok dvere nedokázal otvoriť. Zrejme boli zamknuté. Och! Tá bolesť! Ilidan odsunul škriatka a zodvihol kostilam. Stačil jediný tvrdý úder a dvere sa rozleteli. Ilidan vbehol do miestnosti. Jeho spoločníkov to asi prekvapilo, pretože stáli na mieste. Miestnosť bola široká päť metrov a dlhá dva. Vstupná hala. Na opačnom konci bola ďalšia chodba. V strede bol prevrhnutý stôl a na ňom ležala mŕtvola. Okolo mŕtvoly stálo päť Nerudksých bojovníkov. Mali oblečené kožušiny a ľahké vesty. Všetci držali v rukách meče. Ilidan neváhal. Skočil cez pol miestnosti a tomu, ktorý bol najbližšie sekol po ruke so zbraňou. Ruka dopadla na zem, a bojovník ju po chvíli nasledoval. Štyria zostávajúci Nerudi začali sekať po barbarovi. Všetky útoky bleskurýchle vykryl. Do miestnosti vstúpili jeho spoločníci a o chvíľu ležalo na zemi päť Nerudkých tiel. „Čo ťa to napadlo?!“ zlostil sa Zumbo, utierajúc svoj runový meč plášťom. „Bolesť je preč,“ povedal Ilidan. „Aká bolesť?“ „To mäso-„ „Dosť.“ zarazil ich hádku Grelt. „Som hladný a vy sa bavíte o mäse.“ Zumbo sa na Grelta zamračil. „Nejedol si náhodou polievku a chleba?“ Grelt sa stratil v myšlienkach a po chvíli prikývol. „To bolo už pred nejakou dobou.“ Škriatok zavrtel hlavou a vyšiel smerom k chodbe, ktorá bola oproti nim. Tentoraz šiel za Zumbom Kaylan. Ilidan bol už skoro v chodbe, keď za ním prehovoril Grelt: „Ako asi chutí Nerud?“ Barbar urobil grimasu a pokrčil ramenami.
Kaylan sa držal tri kroky za Zumbom, meče pripravené v rukách. Vzduch sa smerom do podzemia stále viac ochladzoval. Za sebou počul hlasy barbara a odpadlíka. Hádali sa o jedle. „Dúfam, že nezobudili všetky beštie pred nami,“ hneval sa škriatok. „Nerudovia zrejme pri sebe nemajú mága. Tí, čo sme ich zabili, boli hliadka,“ poznamenal Kaylan. Zumbo si odfrkol a niečo si mrmlal popod nos. Zvláštne, pomyslel si Kaylan obzerajúc sa po stenách jaskyne. Odkiaľ vychádza to svetlo? Môžu to byť runy v stenách. Nie, bude to nejaký magický izolant. Zrejme sa nedá zničiť mágiou a neustále vyžaruje svetelnú auru. Kaylan náhle zastal. Začali vstupovať do obrovského podzemného mesta. Tunel končil na nádvorí. Bolo to malé nádvorie v tvare kruhu. Na okrajoch stálo šesť rozbitých sôch. Siedma stála na stojane – nepoškodená – a vyobrazovala podzemný druh démona. Vytesaná z čierneho mramoru, a v troch zo štyroch rúk, zvierala dlhý oštep. Za každou sochou vo vzdialenosti desiatich stôp, stála budova vytesaná z rovnakého mramoru. Všetko vyzeralo mŕtvo. Kaylan so Zumbom čakali na barbara a odpadlíka. Po chvíli sa objavili a za sebou vliekli jednu z mŕtvol. Zumbo si položil dlaň na oči a pretrel si ich. Potom oči otvoril a stále nemohol uveriť tomu, čo zbadal. Kaylan po chvíli pochopil. O môj bože! Mŕtvola mala obe ruky ohryzené na kosť. Barbar s odpadlíkom predviedli krvavý úsmev. „Odrezali sme nejaké mäso na neskôr, ale dá sa aj predať. Mohli by sme povedať, že to je z kravy, alebo-„ „Vy ste sa zbláznili!“ povedal Zumbo, a zúril, akoby mal každú chvíľ vybuchnúť. „Ste bojovníci z bielej légie. Nosíte brnenie, ktoré stojí celý majetok – a vy tu žeriete ľudí?“ Ilidan s Greltom sa na škriatka nechápavo zadívali a potom naraz vyhŕkli: „Boli sme hladný! Nedávaj to do správy lebo-“ „Čo ste sa zbláznili? Ideme ďalej, ale už nikoho nejedzte!“ Barbar pokrčil ramenami a nechal ohryzenú mŕtvolu na zemi. Spolu vykročili na námestie. Prešli už skoro na druhú stranu, keď sa socha na stojane pohla. Kaylan stál u nej najbližšie, a preto zareagoval prvý. Vykryl oštep, mieriaci mu na brucho, a sekol soche po nekrytej hlave. Meč sa stretol s kameňom a odrazil sa. Kaylanovou rukou prešla bolesť. Rýchlo odskočil stranou a urobil kotúľ. Grelt niečo kričal na Zumba – vytvárajúceho kúzlo – a v poslednej vete zaklial. Socha zaútočili na Kaylana znova, ale oštep zadržala barbarova ruka. Ilidan v druhej ruke držal kostilam a sekol. Kostilam sa rozpadol a barbarovi ostala v ruke len palica. Démonicka socha mu uvalila jednou rukou do spánku. Barbar na chvíľu odstúpil, omámený úderom. Kaylan mal ochrnutú ruku a snažil sa rýchlo postaviť. Socha priskočila k barbarovi a opäť bodla. Mierila na Ilidanovu hlavu, pretože bola o trocha väčšia ako on. Barbar bol ale v strehu, a oštep opäť chytil do rúk. Tentoraz zaťahal – všetky svaly na rukách sa mu napli – a vytrhol oštep démonickej soche z rúk. Socha ale znova zaútočila. Barbar po nej skočil. Náhle sa zem otriasla, pretože barbar sochu prevážil a dve zo štyroch rúk jej pri páde ulomil. Grelt sa len prizeral a pomaly kráčal k chodbe, vedúcej späť na povrch. Zumbo dokončil zaklínadlo a démonicka hlava explodovala. Kaylan sa pomaly postavil, dívajúc sa na škriatka. Ťažký pot z neho kvapkal a tvoril na podlahe malé kaluže. „Presne, ako som si myslel. Budeme si tu musieť vystačiť bez kúziel. Na toto jediné kúzlo som spotreboval príliš veľa energie.“ Barbar bol už na nohách a podával Zumbovi jedno stehno. Zumbo sa zasmial. „Taký hladný nie som.“ O chvíľu skončili s prieskumom. V domoch sa nič nenachádzalo, a preto usúdili, že sa Nerudovia schovali hlbšie. Záhadou ostávalo, prečo socha na Nerudoch nezaútočila. „Ty si chcel utiecť?“ opýtal sa Grelta barbar, keď sa Zumbo vzdialil. „No totiž,“ začal nervózne odpadlík, „ja-“ „To stačí,“ zarazil ho barbar. „Keď predám to mäso, nedostaneš ani hovno!“ Grelt vyzeral smutne, ale neodporoval. Vďaka bohom, že sa nemusím zapájať do ich rozhovorov! Zumbo ich pozoroval z diaľky a na niečo ukazoval.
Kaylan už z diaľky videl, na čo Zumbo ukazuje. Na stene sa objavil otvor, ktorý predtým nezbadali. Za ním stálo schodisko, stáčajúce sa smerom do podzemia. „Použil som mágiu, aby som ho odhalil. Zrejme bolo zakliate nejakou ilúziou,“ oznámil Zumbo. „Nerudom asi pomohla čelenka.“ V náhlom tichu sa ozvali kroky. Všetci sa otočili smerom, odkiaľ prišli. Objavil sa hostinský. Ale už nevyzeral ako hostinský. Oči mal zafarbené do modra. Vlasy mu padali z hlavy a z jeho palice sršala energia, ktorá otriasala zemou. Na chrbte mal zavesenú obrovskú kušu. Skôr, než mohli čokoľvek urobiť, sa muž dostal na schodisko a stratil sa im z očí. Kaylan sa zadíval na Zumba. „Čo sa tu do pekla deje?!“ Prekvapený škriatok odpovedal tichým hlasom: „V tej krčme som cítil magickú energiu, ale myslel som si, že to bol pozostatok nejakého dávnejšieho kúzla-„ „To je teraz jedno!“ povedal Ilidan a pridal aj nadávku. „Skôr by ma zaujímalo, prečo nás nechal na pokoji. Išiel priamo do podzemia.“ „Jediný spôsob ako to zistiť, je, že pôjdeme za ním,“ povedal Zumbo, ukazujúc na schodisko.
Andarila pohltila vlna hnevu, a skoro nevnímal skupinu bojovníkov, ktorú minul. Schodisko skončilo a on vstúpil do obrovského sálu – ponoreného v čierno čiernej tme. Tma všetko schovávala. Kúzelník čerpal energiu z dračej duše. Palicou vytvoril modré svetlo a osvetlil bojovníkov, schovávajúcich sa za stĺpmi. V rukách mali väčšinou krátke zahnuté meče a guľaté štíty. Pred ním ich stálo asi desať. Na stranách ich muselo byť pätnásť. Bojovníci sa na neho rozbehli. Andaril si sňal z chrbta nabitú kušu, a namieril na desiatich bojovníkov – stojacich od neho päť metrov. Obrovská šipka vyletela. Len čo sa zbodla do najbližšieho bojovníka, explodovala. Výbuch ohlušil bojovníkov na bokoch. Andaril opäť čerpal z dračej energie a vyslal na nich vlny ohňa. Bojovníci vrieskali a kričali. Rozpálené zbrane púšťali na zem a po chvíli sa premenili na hromádky popola. Nazúrený kúzelník pokračoval ďalej, prekračujúc ostatky z bojovníkov.
O tridsať krokov ďalej, stál v tme desaťročný chlapec, obklopený poslednými Nerudskými bojovníkmi. Na hlave mal nasadenú zlatú čelenku. Muž, ktorý pred chvíľou zabil väčšinu jeho strážcov, sa k nemu približoval. Chlapca náhle ovládlo cudzie vedomie. Vedomie, vychádzajúce z čelenky na hlave. Muž osvetlil ich skrýš a chlapec k nemu vykročil.
So Zumbom pred sebou, vtrhli do obrovskej siene. Sieň vyplňoval pach spáleného mäsa a v diaľke svietilo modrasté svetlo. V polovici schodov začuli výkriky mužov a výbuchy mágie, a vedeli si predstaviť, čo sa tu stalo. Bežali za modrým svetlom a snažili sa nevšímať si popol na kamennej podlahe. Pred nimi sa objavil hostinský a chlapec obklopený mŕtvymi bojovníkmi. Na hlave sa chlapcovi leskla čelenka s dračou blanou uprostred. Chlapec vzhliadol. Jeho oči sa zafarbili do modra a predviedol pološialený úsmev. „Do toho by sme nemali zasahovať,“ poznamenal Kaylan. „Tiež si myslím,“ odkašľal si Grelt. „Skúsim nás ochrániť pred väčšinou výbuchov,“ sľúbil Zumbo. Z chlapca vyšľahla obrovská vlna červeno zlatej žiare a zasiahla hostinského. Ten sa po náraze zapotácal a stratil rovnováhu. Dopadol a zem a už sa nehýbal. Z jeho tela začala stúpať modrá para a vsakovala sa do chlapca. „Čo to je?“ opýtal sa Ilidan. „To je dračia duša,“ poznamenal Zumbo, s údivom v hlase. Telo chlapca sa začalo vznášať a v polovici explodovalo. Ostala len modrá para v podobe draka. „Mám nápad,“ povedal Zumbo. „Aký?“ „Tú čelenku už nezískame, ale mohli by sme tu dračiu dušu uväzniť do nejakej zbrane.“ „A potom tu zbraň odovzdať veliteľovi? Na to zabudni.“ „Nie. Samozrejme si tu dušu nechám v mojom meči.“ Nahnevaný Ilidan protestoval: „Ty máš už dobrú zbraň. To ja nemám žiadnu-„ „Duša sa dá uväzniť len do runových zbraní.“ Ilidan zaprotestoval a prikývol. Dračia duša sa vznášala nad nimi, ale cez začarované steny sa nemohla nikde dostať.
O pár hodín stála skupina medzi ihličnatými stromami a chystala sa na dlhú cestu cez Fanshormský hvozd. Zumbo stále zosielal kúzla na runový meč, v ktorom uväznil dračiu dušu. „Čo im teda povieme?“ opýtal sa Grelt. „Nič,“ zavrčal Ilidan. „Čelenku nemali a tak sme sa vrátili späť.“ Zumbo prestal opatrovať meč a vzhliadol ku Kaylanovi. „Naozaj sa chceme vrátiť?“ Všetci sa naňho prekvapene pozreli. Kaylan sa usmial. „Počul som o Zlorgovom chráme na juhu-„ Ilidan si odkašľal. „Výborne. Nemám žiadnu zbraň a vy chcete zabiť Zlorga.“ Kaylan barbarovi pokynul, aby k nemu pristúpil. „Za toto by si mi mal poďakovať.“ Z poza chrbta vytiahol starý železný kostilam. Ilidan sa usmial. „A môžem začať porcovať.“
jaj, to jsem nehrál ani nepamatuju. Slza skoro ukápla, když se mi připoměl můj chrabrý hrdina Igor de la Ikolela (něco mezi Quichotem, Mrakoplašem a Karotkou)
Komentáře
Zohol sa po papier a rýchlo ho schoval do tašky.
„Andrej, nemáš ešte jeden balíček?“ opýtal sa ho Marcel, sediaci vedľa neho.
„Toto bol posledný, všetko si zjedol,“ sťažoval sa Andrej.
Priateľ sklonil bacuľatú hlavu a tváril sa zmätene. Ako nerád chodím na školské výlety, pomyslel si Andrej, vždy musím sedieť s Marcelom, a k tomu počúvať, ako sa vzadu bavia.
Výlet do baníckeho mesta začal dnes ráno. Ako vždy sa zhromaždili na zničenom parkovisku pri škole a potom čakali na starý zelený autobus.
Pozrel sa kútikom oka za seba. Lucia sa bozkávala s Petrom. Hnedé kučeravé vlasy jej pri tom zakrývali tvár.
„Vyzeráš ako rajčina,“ zasmial sa Marcel.
Do tváre sa mu tlačila červeň. Peter Andrejovi prebral Luciu už pred dvoma rokmi. Všetci sa mu kvôli tomu smiali. Najviac ale Peter. Raz sa dokonca v triede kvôli Lucii strhla bitka. Než sa stihlo niečo udiať, zakročila triedna učiteľka Malíková a obom zapísala poznámku.
„Stále sa tam pozeráš,“ upozornil ho spolu sediaci.
Rýchlo odvrátil zrak a snažil sa upokojiť. Uprel oči na Marcela s tým, že sa ho potrebuje niečo opýtať, no keď videl, že odniekadiaľ vytiahol cereálnu tyčinku, radšej to zavrhol. Keď tyčinku dojedol, prehrabol si čierne vlasy a pretrel si guľatú tvár.
„Ako je možné, že si mi už všetko zjedol, myslel som, že si sa ráno zastavil v supermarkete.“
Marcel sa pozrel na svoj modrý batoh, visiaci nad hlavou. „No musím predsa šetriť. Čo budem jesť na spiatočnej ceste?“
„Aha, takže ma určite neponúkneš,“ poznamenal Andrej.
„Ponúknem,“ povedal Marcel s kyslým výrazom. „Možno.“
Najväčší lakomec a ja s ním musím sedieť, hovoril si v duchu. Marcel sa už od druhej triedy prepchával. Pred dvoma rokmi si kúpili počítač, ktorý všetko priberanie ešte viac urýchlil. Na triednej fotke 9.C triedy vyzeral ako nafúknutý balón.
Andrej sa pozrel cez špinavé okno. Príroda sa mu vždy páčila oveľa viac, ako ruch mesta. Na jednej stránke sa na výlet tešil.
Stromy nahradil drevený plot. Za ním stálo veľa dreveníc rôznych tvarov. Niektoré vyzerali ako stodoly – viedli do nich koľaje. Ale všetky boli zavreté.
Autobus sa zastavil pred dreveným oblúkom. Učiteľka Malíková – tri sedačky pred nimi – sa postavila. „Teraz začneme po jednom vystupovať. Nikde nechoďte! Pekne čakajte vonku pred autobusom.“ Mala už minimálne päťdesiat rokov, takže ju všetci v tichosti poslúchali. Keď bola mladšia, učila gymnastiku. Teraz na nej môžete pozorovať zväčšujúce sa brucho a zadok. Tento rok si dokonca prefarbila vlasy na červeno. K jej obéznej tvári to nepristane, ale ona sa snaží neustále zviditeľňovať – manžel sa s ňou rozviedol pred troma rokmi – a nájsť si nového partnera.
Marcel doňho štuchol, aby ho upozornil. Prechádzali okolo nich Peter s Luciou a držali sa za ruky. Ani jeden sa na Andreja nepozrel.
Hneď za párom sa objavili Michal s Jurom. Ale nie, zabedákal v duchu Andrej. Jednovaječné dvojička neznášal zo všetkých najviac. Tie žlté vlasy a modré oči by mali stelesňovať anjelov, ale oni sa povahou skôr podobali diablovi.
„Á, tu je náš šašo,“ povedal Michal a zastavil deti, kráčajúce za ním. Všetci sa pozorne prizerali. „Dúfam, že sa mi nebudeš dnes pliesť pod nohy, nechcel by si prísť o zub, však?“
Andrej nič nepovedal, iba sa snažil zachovať si kamennú tvár.
„Michal, nestoj na jednom mieste, blokuješ ostatných!“ kričala pani učiteľka Malíková spoza schodíkov.
Michal sa sklonil nad Andrejom – Marcel si musel stiahnuť pás – a pošepkal mu: „Videl som, ako si sa pozeral dozadu.“ Schmatol Andrejov ruksak a rýchlo pokračoval v ceste.
Keď sa rada pred nimi skončila, začali vystupovať aj oni.
„Povedz to pani učiteľke!“ radil mu Marcel.
„Nie, čo ti šibe? Ešte ma zmláti. Aj tak je to starý ruksak, a k tomu, ty už si mi všetko zjedol.“
Začali zostupovať z autobusových schodov.
Učiteľka Malíková si ich všimla. Pristúpila k ním. „Andrej, drž sa pri mne a oni si nič na teba nedovolia. Veď vieš ako to je s pubertiakmi. Stále by sa chceli predvádzať... však vieš.“
Andrej nebol prekvapený. Tie isté slová opakovala na každom výlete a on predsa nebude za ňou chodiť ako malé decko.
Začali vstupovať na banícky pozemok. Tráva pod nohami im siahala skoro po kolená. ali by si pokosiť, pomyslel si.
Pokladník stál v okienku prvej drevenice. Na hlave mal žltú banícku prilbu, spod ktorej vykukali dve oči vyplnené šedým zákalom. Dobové oblečenie – vesta a gate – potrebovali navštíviť pračku.
Učiteľka sa pretlačila k okienku. „Dobrý deň, sme tu objednaný na pol jednu, čiže o desať minút by sa mala začať prehliadka,“ povedala a podávala mu peniaze. „Do druhej bola napísaná prehliadka dreveníc –“
„Nie tak zhurta, krásavica,“ povedal jej pokladník. Očividne ju to rozveselilo. „Drevenice prídu na radu až po bani. Pred týždňom sme našli nové vrty – ich prehliadku máte zadarmo.“
Pani učiteľke Malíkovej to stačilo.
Starý pokladník sa na chvíľu stratil.
O minútu neskôr vyšiel z drevenice ďalší chlap v dobovom oblečení a s prilbou na hlave. Tento vyzeral „celkom“ pekne. Keď otvoril pusu, Andrej zbadal, že mu chýbajú tri predné zuby.
„Vidíš jeho papuľu, takú urobím aj tebe,“ ozval sa vedľa neho Michalov hlas. Skôr, než sa stihol otočiť, bol Michal preč.
Andrej si všimol, že Marcel zašiel do prvej drevenice so suvenírmi. Teraz sa vracal a v ruke držal rôzne prívesky a retiazky. „Majú dobré ceny. Jeden prívesok iba desať centov!“
To presvedčilo väčšinu dievčat, aby sa podívali dnu. Lucia s Petrom sedeli na lavičke a rozprávali sa o niečom.
Len čo sa všetci opäť zhromaždili, začal inštruktor dávať pokyny. Andrej s Marcelom kráčali poslední, moc ho nepočúvali.
Všimli si, že drevenice, do ktorých viedli koľaje, sú zatarasené.
„Nepripadá ti to zvláštne?“ opýtal sa Andrej Marcela.
„Čo by mi malo pripadať zvláštne?“
„No všetko. Ten dedko, inštruktor, nepokosená tráva a hlavne tie drevenice.“
Marcel sa na chvíľu zamyslel. „Zase vymýšľaš sprostosti, radšej si pohnime, inač nám ostane tá najhoršia výbava. Tie banícke kabáty musia už teraz strašne smrdieť.“
Inštruktor začal rozdávať hrubé kabáty a baterky. Vysvetlil, že keď pôjdu za sebou, iba každý druhý bude držať baterku, pretože ich je málo.
Andrej s Marcelom – prilby na hlave – sa pozerali, ako sa Peter s Luciou fotia pod jedným z gaštanov.
„Nechcem sa na to pozerať,“ povedal Andrej. Z toho ako silno zvieral v pravej ruke baterku, mu zbeleli kĺby.
„Pozri, učiteľka už zoraďuje žiakov.“
Otočil sa práve včas, aby sa mohol pozerať na to, aká je učiteľka vysmiata. V kabáte a prilbe vyzeralo ešte horšie, než predtým.
Skríkla na nich: „Poďte, za chvíľu vstúpime do baní!“
Rozbehli sa za svojou triedou a skoro zakopli na kameňoch ukrytých v tráve. Na oblohe spoza mrakov vykuklo slnko. Nádherné svetlo, dopadajúce na zem, spôsobilo, že všetko vyzeralo ako v rozprávke.
Jediné, čo tú chvíľu rušilo, bol zápach vychádzajúci z jednej zo stodôl. Andrej si spomenul, že presne taký smrad mala prababka v dome, keď jej zašla mačka pod posteľ, a skonala tam.
Inštruktor ich viedol na kraj pozemku. Vysvetľoval pritom, prečo z baní vedú koľajnice priamo hore, aký bol v tej dobe život a rôzne ďalšie „zaujímavosti“. Učiteľka mu neustále prikyvovala.
Peter teraz odišiel od Lucie, aby sa mohol pripojiť k chlapčenskej skupine a ona k dievčenskej.
A my pôjdeme zas posledný, pomyslel si Andrej.
Schádzali po tesných schodoch. Po ľavej ruke stáli ihličnaté stromčeky a po pravej drevený plot.
Po zhruba piatich minútach boli dole a mohli si vydýchnuť. Pred nimi sa rysovala skala, v ktorej strede sa otváral vchod do baní. Nad ním bola tabuľka, ale nápis sa nedal prečítať. Inštruktor to povedal zrejme len tým prvým. Možno si vôbec nevšimol, že tu sú ďalší dvaja žiaci.
Žiaci si začali zapínať lampy. Nasledovali inštruktora dovnútra v poradí: s lampou, bez lampy, s lampou, bez lampy. O chvíľu sa dostal rad na Andreja.
Vbehol dovnútra a počul ako za ním kráča Marcel.
Už vedel, prečo potrebujú prilby. Steny mali veľmi nízky strop a trčali z nich rôzne výbežky.
Na zem bola položená drevená doska, pod ktorou tiekol prúd vody.
Pred Andrejom sa chechtalo posledné dievča z radu. V ruke jej zbadal telefón.
O chvíľu vstúpili do menšej komory.
Marcel sa sťažoval, že sa neustále ochladzuje. Andrej to cítil tiež, ale musel kamarátovi vysvetliť, že to je kvôli hĺbke.
Vo výklenku visela na stene mapa. Inštruktor im pomenoval rôzne časti, ukázal polohu, kde sa práve nachádzajú, a dal lekciu z dejepisu.
Väčšina žiakov ho počúvala. Ale Andrej s Marcelom nie. Bavili sa o tom, čo mu to trčí spod prilby. Vyzeralo to ako hrubý biely vlas.
Zase sa dali do pohybu. Andrejovi sa stalo dvakrát, že narazil hlavou na nejaký bodec. Ďakoval bohu za to, že mal prilbu. Nevedel si predstaviť, čo by sa mu stalo, keby ju nemal.
V ďalšej vyhĺbenej komore stál banícky stôl. Na ňom boli rozložené: tri chleby, syr, vajcia, a nedopité pivo.
Marcel, stojaci za ním, mu pošepkal: „Vyzerá, ako by sa z neho prednedávnom jedlo.“
Andrej ho počúval na pol ucha. „Teraz inštruktor povedal, že je to replika. Myslel som, že ja vymýšľam sprostosti.“
Urazený kamarát stíchol.
Keď skončil ďalší výklad z dejepisu, posnuli sa ďalej.
O pár chvíľ sa ich trápenie skončilo. Úzke chodby nahradili oveľa väčšie s koľajami.
„Tu sa zastavíme. Pár metrov za mnou sú dvere do nových sprístupnených chodieb. Signál tu dole už zrejme nechytíte, ale aj tak by som vás chcel poprosiť, aby ste si vypli mobilné zariadenia. Ďakujem za pochopenie.“
Na chvíľu sa odmlčal. Všetci si začali vypínať mobily. Skoro všetci. Andrej sa robil, že si ho vypína, ale hneď ho vrátil späť do kapsy.
Inštruktor sa presunul pár metrov ďalej, smerom k vagónom. „Toto je banícky záchod.“ Ukazoval na operadlo a dieru vo vagóne. „Keď potreboval ísť niekto na potrebu, jednoducho si ho zavolal...“
„Tomu vravím súkromie,“ zasmial sa potichu Andrej. Marcel sa stále hneval.
„Teraz pôjdeme do nového priestoru,“ povedal Inštruktor, ukazujúc na železné dvere za sebou.
Pokračovali teda ďalej. Andrej si ešte všimol čiernobielej fotky na stene. Stálo na nej: Banícky mesiac. Musel to byť zadok nejakého muža.
Znechutene sa odvrátil a radšej prešiel cez železné dvere.
Vstúpili do ďalšej podobnej chodby. Všetci sa otočili na Inštruktora, ktorý práve zamkol železné dvere.
Na tvári mal divný úsmev. Vyzeral, ako keď niekto ujde z blázinca.
Z hlavy si začal odpínať prilbu a učiteľka sa ho opýtala, či si ju má aj ona odopnúť, ale neodpovedal jej.
Už sa chcela zaradiť k žiakom, keď prilba dopadla na zem. Niektoré dievčatá vykríkli. Chlapci skôr onemeli hrôzu.
Na inštruktorovej hlave sa mrvili biele červy zo strany na stranu. Namiesto vlasou, mal hlavu pokrytú bielymi vajíčkami. Každú chvíľu jedno puklo. Urobil rýchly pohyb rukou.
Pani učiteľka Malíková sa otočila. Na tvári jej pristál jeden z červov a zahryzával sa jej do oka.
Andrej zistil, že má v ústach sucho. Marcel začal zvracať. Ani chvíľu nečakali a rozbehli sa chodbou preč od tej hrôzy. Počuli krik svojich spolužiakov.
Obzreli sa za seba. Päť krokov za nimi bežali Peter, Michal a Juro. Lucia tesne zaostávala. Potom ešte dve spolužiačky. Tá s nadváhou bežala pomalšie, o pár sekúnd sa do nej zaboril krompáč. Chvíľu jej trčal z hrude, kým spadla na zem. Učiteľka Malíková Andreja pozorovala jedným šialeným okom.
V rýchlosti odriekal jedinú modlitbu, ktorú poznal. Do kostola nechodil, a tak nedúfal v jej účinnosť. Marcel už začínal spomaľovať. Krik sa ozýval snáď zo všetkých strán.
Pribehli k rázcestiu, ale tam sa rázne zastavili.
„Prečo stojíte, bežte!“ kričali Michal s Jurom.
Zarazený na mieste, Andrej s Marcelom pozorovali jednovaječné dvojičky, ako bežia do chodby pred sebou. Vôbec si nevšimli detí vo vnútri.
„Kriste, čo sa to tu deje?“ bedákal Peter, ktorý sa zastavil vedľa nich. Prilba mu zrejme spadla na zem. V jeho očiach mal uštvaný výraz. Podobal som skôr na neznámeho psychopata než na spolužiaka.
V chodbe práve vyliezla z dier dvadsiatka detí a začala Michala s Jurom trhať na kusy.
Teraz zvracal nielen Marcel, ale aj Andrej s Petrom.
Pribehla k ním udýchaná Lucia. „Chlapci, musíme pokračovať. Za nami beží pani učiteľka Malíková.“
Andrej sa jej chcel pozrieť do očí, ale vyhýbala sa mu pohľadom. „Pani učiteľka to už určite nie je!“ okríkol ju. „Ak si si nevšimla, polovica našich spolužiakov sa premení na tie monštra v chodbe, na hlave im budú liezť červy a –“
Marcel mu položil ruku na rameno. „Musíme pokračovať. Ak to nikomu nepovieme, zomrie ešte veľa ďalších.“
Mlčky zamierili do chodby vľavo. Krik tlmili steny z akéhosi podivného kovu. Cezeň sa preplietali červené žilky, ktoré sa podobali špagetám. Vzduch sa tu otepľoval. Andrej spomínal na to, ako museli rozkladajúcu sa mŕtvolu mačky hodiť do kontajnera. Babka dostala nejakú chorobu a o pár dni neskôr zomrela.
Bežali päť minút, ale pripadalo im to ako večnosť. Žilky sa enormne zväčšili. Teraz sa hrúbkou podobali skôr lanu.
Prvý, kto sa zastavil bola Lucia. „Už nemôžem,“ hovorila, „nedokážem to.“ Rozplakala sa. „Moji rodičia, všetci moji kamaráti...“
Keď videl, že ju Peter neutíši, pokúsil sa o to Andrej. Objal ju. „Všetko bude v poriadku, len sa musíme dostať na povrch. Potom sa táto nočná mora skončí.“
Prestala plakať a po prvý raz sa mu pozrela do očí. Zračil sa v nich smútok, bolesť, strata a... láska. Vtedy Andrej pochopil, že za všetko môže on. Že on sa správal hlúpo, keď každému vykrikoval ako ju miluje, ako sa bozkávajú. Pretože láska sa nemá rozkrikovať, ale uchovať.
„Lepšie by bolo, keby sme pokračovali,“ poznamenal Peter.
Andrej chytil Luciu za ruku. Miluje ma, pomyslel si. Myšlienka ale nemala dlhé trvanie, pretože sa vrátila realita.
„Nezdá sa vám divné, že sme tu sami?“ opýtal sa Marcel. „A čo je vôbec to červené po stenách?“
Na otázky nikto neodpovedal, pretože vpredu zablikalo svetlo. Vyzeralo ako slnečné lúče.
Kráčali smerom k nemu, nevšímajúc si červených žíl pod nohami.
Peter v čele skupiny zalapal po dychu. Červené žily boli napojené do mŕtvoly, visiacej zo steny. Ruky, nohy a hlavu zaplňovali biele vajíčka. Vždy keď popukali, vytvorili svetlo.
Andrej cítil, ako Lucii prebehli po chrbte zimomriavky. To, čo pre nimi viselo, muselo byť niekedy človek. Či muž, alebo žena, to sa už nedozvedia. Puknuté vajíčka vždy nahradili nové. Pod mŕtvolou sa zračila kôpka bielych červov.
Opatrne okolo nej prešli. Nikto to nechcel povedať nahlas, ale vedeli, že takých vecí tu bude viac, pretože žily sa tiahli ďalej.
Uľavilo sa im, keď sa dostali k chodbe, ktorá bola čistá. Na jej konci stál vagón na koľajach.
„Pozrite sa,“ povedal Marcel, „Tie koľaje vedú smerom nahor. Dostanú nás na povrch.“
Andrej by sa aj radoval, ale niečo mu na tom všetkom nehralo. Žeby sa po tých hrôzach dostali na povrch len tak ľahko?
„Nahor to bude dosť ďaleko, mali by sem vyskúšať ten vagón,“ navrhol Peter.
Prikývli, pretože im naozaj ďalšie sily nezostávali.
Peter sa usadil dozadu k páke, zaňho Marcel, Andrej a Lucia.
Ako na zavolanie, do miestnosti vbehol inštruktor s pol tuctom spolužiakov. Všetkým sa na hlavách mrvili červy. Rozbehli sa k ním.
Peter začal rýchlo posúvať pákou dopredu a dozadu. Andrej zase objal Luciu, snažiac sa ju upokojiť, no krik spolužiakov strašil aj jeho samého.
Marcel sa striedal s Petrom pri páka, ale dochádzali im sily. S vagónom začali stúpať oveľa prudšie. Peter sa pozrel na Andreja s Luciou. „Zachráňte sa,“ povedal a preskočil cez okraj vagónu.
Nevšímajúc si zdesený krik Lucie, sa Andrej chopil páky. Zdalo sa mu to ako celá večnosť, kým ho vystriedal Marcel.
Spolužiakom zrejme stačil Peter. Už ich neprenasledovali.
Prenikal k nim čerstvý vzduch. Povzbudený nádejou na záchranu zväčšili úsilie. Tento zážitok ich zrejme poznamenal po zvyšok života.
V jednej chvíľu všetko skončilo. Dostali sa na povrch. Koľaje viedli cez zarastenú trávu, smerom k dreveniciam.
Pozorovali slnko nad hlavami a premýšľali, či sa im to naozaj iba nesnívalo. Niečo sa na nich vylialo. Biele a lepkavé.
Keď otočili hlavy smerom nadol, zistili, že ich to ochromilo. Vedľa vagóna stál pokladník a tváril sa smutne. Na hlave mal stále prilbu.
Pristúpil k ich vagóna a tisol ho k jednej z dreveníc. Bola to tá, ktorá najviac zapáchala.
Pomaly otvoril dvere a zatisol ich do tmy. Potom zavrel a nechal ich tam osamote. Andrej chcel ešte naposledy povedať Lucii, že ju miluje, ale nemohol otvoriť ústa.
Čľapkanie na podlahe mu prezradilo, že to určite nebude len zdochnutá mačka.
Keď sa mu zrak prispôsobil tme, rozoznal veľké päťmetrové červy, ktoré sa k ich vagónu pomaly plazili. Podobali sa na ľudí.
Chtěl ji utěšit. Věděl to. Znovu se jeho pohled setkal s jejím. Působila tak křehce a bezbranně. Vzpomínky, hrdost, všechno pryč. Vztáhl ruku k jejímu pasu a přitáhl si ji k sobě. Cítil v jejím těle sílu. Sílu, kterou potřeboval. Ale žádný odpor. Neodtáhla se, nezačala protestovat. Objala ho. Z vlastní vůle. Náhle měl její hlavu opřenou o své rameno. Vzhlédla k němu a jejich oči se setkaly. Cítil teplo jejího těla a svět okolo přestal existovat.
Cítila tlukot jeho srdce, slyšela jeho dech. Dodávalo jí to chuť žít. Chuť se smát, chuť se radovat. Cítila jeho sílu, sílu o tolik větší než její, a přece tak laskavou. Chtěla se jí podvolit.
Nerozuměla tomu. Přece ho nenáviděla. Věděla, že ho chce nenávidět. Tak proč se cítí tak v bezpečí? Proč se tiskne svým tělem k jeho? Proč náhle objímá jeho tělo? Proč ho nechala vyhrnout jí sukni až k bokům?
Touží po něm, touží po jeho síle. Ví to. Chce ho, chce ho pro sebe a v sobě, navzdory všemu. Co bylo je zapomenuto, ona chce být jeho, pro tento den a pro dny, které přijdou.
Vstoupila do nich tělesnost, něha, síla. Vnikl do ní. Nebyly již otázky, byla jen ona a on, a jejich spojení a na ničem jiném nezáleželo. Tiskli se k sobě, zcela prostoupeni jeden druhým. Společně dýchali, stejná krev tekla jejich těly. Byli spolu a byli jeden pro druhého. Věděli to a chtěli to tak navždy.
Dlouho potom leželi vedle sebe a ona se k němu tiskla, jako by se bála, že zmizí, že zůstane sama a už nenalezne tu sílu, která ji oživila, tu zeď, o kterou se může opřít, tu pevnost, kam se může uchýlit. On to cítil, chápal to bez jediného slova. I on ji držel, svou ženu, pro kterou může žít, svou lásku, kterou vybojoval navzdory všemu a všem, i navzdory jí samé.
Těšil se pohledem na její dlouhé vlasy rozházené okolo její hlavy, na šťastné modré oči. Těšil se z jejího dechu, z ospalého zívnutí, z úsměvu na jejích rtech. Vybojoval si ji a ona je jeho, jeho a nikoho jiného. Nikdy se necítil tak silný a slabý zároveň. Přivinul si ji k sobě.
A zavřel oči.
Ale jinak díky!
zíraje (mužský rod), zírajíc (ženský rod), zírajíce (množné číslo)
Jinak to není špatné, ale také spíš věřím Jaimemu, že jednal chladnokrevně a s rozmyslem.
Ne, to byl vtip, ráda si přečtu kohokoli, když bude tak hezky výstižný, jako předešlí. :)
Nejvíce se mi líbil horor od Erika kvůli detailům a dobře budované zápletce. Akorát proč Andrej fingoval vypnutí mobilu? Nakonec ho nepoužil. Nebo to bude v pokračování? :-)
Fanfiction budou na psaní těžší než původní povídky, protože každý má o existujících postavách jinou představu. V seriálech většinou i každý scénárista, a podle toho to pak vypadá.
barbarossa: Super! Krásné obraty.
(klasická poviedka z DD)
Starý hostinský stál za svojím pultom a leštil poháre. Miestnosť vyplňovalo šesť dubových stolov – privezených z najbližšieho mesta – a sudy starého oleja. Zo šiestich stolov bol obsadený iba jeden, a sedelo za ním päť farmárov – v starom, bezcennom oblečení. V rohu vedľa schodiska ležalo naskladané drevo a oproti nemu stál krb, osvetľujúci celú miestnosť.
Tma padla na osadu pred niekoľkými hodinami a hneď nato sa rozpršalo. Farmári si kúpili pivo a začali si rozprávať príbehy. Začal najstarší z nich, a rozprával o tom, ako bolo založená osada Tolren.
Keď skončil, nastalo dlhé ticho. Pár chvíľ sa ozývalo iba pišťanie myší z kuchyne.
„Ak neprestane pršať, tak budeme mať zajtra, čo robiť,“ prehovoril farmár s dlhým obočím, ktorý sedel, ako keby mal čo chvíľu odpadnúť. „Rieka nie je poriadne ohradená a voda sa dostane do osady-“
„Ale nič sa nikde nedostane, Gledorik to všetko dokončil,“ skočil farmárovi do reči jeho spoločník. „Stále musíš myslieť na to, že sa nedožijeme rána. Mali by sme začať ďalší príbeh!“ Ostatní farmári mu začali prikyvovať.
„Tak dobre, poviem Vám niečo,“ prehovoril farmár s dlhým obočím, a takmer šepkal. „Tá stará jaskyňa odkiaľ sme brali náradie-“
„Čo je s ňou?“
„Včera, keď som dokončoval práce a bol som na ceste domov, tam začali prichádzať nejakí ľudia, ale nevšimli si ma-“
„Netrep, to by si bol už dávno povedal-“
„Ja neklamem!“ bránil sa muž s dlhým obočím. „Spomenul som si na to, až teraz.“
Jeden z mužov sa predklonil a šeptom sa opýtal: „Myslíte, že sú to Nerudovia?“
Farmári mlčali.
„V Kameniciach je vojenský oddiel, a ten sa o nich postará. Koľko si ich tam videl?“
Farmár s dlhým obočím sa na chvíľu zamyslel. „Možno päťdesiat-“
„A ešte nás nenavštívili. Vyzerá to tak, že sa schovávajú. Ale pred kým, pokiaľ viem, tak nikdy neopúšťajú svoj hvozd.“
Najmladší z farmárov, ktorému mohlo byť tak dvadsať, položil svoj pohár na stôl. „Biela légia.“
Všetci, spolu s hostinským, naňho upreli pohľady. Tichým hlasom pokračoval: „Môj brat mi poslal list, v ktorom bolo napísané, že Biela légia napadla Nerudský hvozd. Došlo k hromadnému zabíjaniu a Nerudovia boli rozprášení.“
„To nedáva zmysel, biela légia zatiaľ s nimi len obchodovala, ak by teraz na nich zaútočila, to by znamenalo-“
„Vojnu,“ dokončil hostinský s pohľadom upreným do pohára. „Žoldnierov z bielej légie si očividne niekto objednal. Lenže ak hovorí tvoj brat pravdu, znamená to, že ten „niekto“ musel mať dosť peňazí, a pokiaľ viem jediný v tejto zemi, kto má na to dosť peňazí je Bekolis-“
Všetci naraz zmĺkli, pretože sa začali otvárať dvere. Stáli tam štyri postavy v čiernych plášťoch. Premočené kapucne mali prilepené na hlave, takže im nebolo vidieť do tváre. Prvá nemohla mať viac ako meter, zrejme škriatok, no na chrbte mal runový meč, z ktorého vychádzala zelená žiara. Druhá bola vysoká skoro tri metre. Barbar. V ruke držal kostilam, z ktorého doteraz kvapkala krv. Tretia postava bol zrejme človek. Okolo boku mal opasok a na ňom pripnuté dva meče s tenkou čepeľou. Posledná postava – štvrtá – žiadny plášť nemala a bolo vidieť, že to ju muž. Prekrásne brnenie – zrejme z pavúčieho skla – odrazovalo svetlo z krbu.
Keď si odopli plášte, boli jasne rozoznateľní. Dvaja muži, jeden obrovský barbar, a škriatok. Všetci mali na sebe to isté pavúčie brnenie.
A v strede toho brnenia bola vyobrazená biela ruža. „Biela légia,“ šepol najmladší z farmárov.
Kaylan so svojimi spoločníkmi obsadil stôl najbližšie ku krbu. Päť mužov, sediacich na druhej strane miestnosti, si ich neustále prezeralo. Hostinský odbehol do svojej miestnosti za pultom. Kaylan si skontroloval svoje dva meče pripnuté k opasku. Po jeho pravej ruke sa posadil Grelt – cisársky odpadlík – a bolo jasne počuť jeho protestujúci žalúdok.
Po jeho ľavej ruke sedel Ilidan – obrovský barbar – a utieral plášťom svoj zakrvavený kostilam.
„Musel si ho zabiť?“ položil barbarovi otázku, škriatok.
Ilidan dokončil utieranie a odhodil premočený plášť na zem. „Pýtal sa moc dôležité otázky, Zumbo, určite to bol Nerud.“
Škriatok Zumbo sa zamračil, ale mlčal. Boli na ceste už tri dni. Nerudskí odpadlíci im stále utekali. Ich oddiel tvorilo asi päťdesiat mužov. Zumbov oddiel bol vyslaný, aby ich všetkých zneškodnil, ale Kaylan vedel, že je za tým viac. Veliteľ tých odpadlíkov utiekol s mocným artefaktom. A ten musíme získať!
Boli len štyria, ale proti Nerudským odpadlíkom to stačilo. Zumbo, najlepší mág Bielej ruže, a s ním najlepší bojovníci.
„Mám hlad, mali by sme si niečo objednať,“ ozval sa Grelt.
„Kde do čerta je ten hostinský,“ nadával Ilidan, „ten mŕtvy pes nechutil najlepšie.“
Kaylen sa zadíval na barbara a položil mu otázku: „Ty si zjedol psa? Mŕtveho psa?“
Ilidan mal na hlave zviazaný cop, tvoriaci s jeho úsmevom dosť odpornú kombináciu. „Len toho jedného.“
Barbar!
„Hostinský!“ dožadoval sa Ilidan.
Zavalitý muž sa vynoril z miestnosti a vyrazil k ním so strachom v očiach. „Pane, čo si prajete?“
„Dones tu pre všetkých pivo. Mne môžeš doniesť aj jedlo.“ povedal Ilidan.
„Aké jedlo by ste si dal, pane?“
Ilidan sa zamračil. „Mäso. Veľa mäsa.“
„Aj mne doneste jedlo. Môžete polievku a chleba,“ ozval sa Grelt.
Hostinský odbehol a stratil sa v kuchyni.
Zumbo si z chrbta zložil svoj runovy meč. Bol jediný škriatok, akého Kaylan videl. Zumbo mal tmavé vlasy farby popola a oči ďaleko od seba. Kaylen nechápal, ako môže taký malý tvor nosiť obrovský runový meč.
Posledný jeho spoločník – Grelt – bol cisársky odpadlík, ktorý sa pridal k Bielej légii pred niekoľkými rokmi.
„Mali by sme si doplniť zásoby a okamžite vyraziť do tej jaskyne, kde sa schovali,“ poznamenal Zumbo.
„Čo to vlastne máme získať od ich veliteľa?“ opýtal sa Kaylen.
„Počuli ste tú legendu o Fanshormovi? Nie? Bol to drak, ktorého zabil Andaril. Tesne pred svojou smrťou zaklial časť svojej duše do čelenky. Čelenka sa objavila a zistili sme, že celé roky ju nosievali Nerudskí panovníci.“
„Čo vlastne tá čelenka dokáže?“ chcel vedieť Ilidan.
„Nositeľ získava dračiu silu. Pravdaže nie doslovne. Väčšia obratnosť a sila. To je všetko.“
Z kuchyne vyšiel hostinský a v rukách držal obrovskú tácku. Tácku tvorilo naukladané jelenie a diviačie mäso - krásne voňajúce.
Ilidan tácku prevzal a položil ju na stôl. „Ak mi nebude chutiť, tak to tu celé rozmlátim.“
Hostinský zbledol. Z jeho tváre sa vytratila všetka krv.
Ilidan sa zasmial. „Žartujem,“ povedal a pobúchal hostinského po chrbte. Ten skoro omdlel.
O hodinu neskôr, keď barbar dojedol, skupinka vstala a zamierila ku dverám. Jeden z mužov pristúpil k pultu, a položil naň tri zlatky. Hostinský opäť leštiaci poháre sa usmial. Muž sa otočil a nasledoval svojich spoločníkov. Farmári si začali niečo šepkať, ale hostinský ich nepočúval. Zodvihol tri zlatky a otočil sa. Vošiel do svojej miestnosti, osvetľovanej lampou na stole.
V jednom rohu bola posteľ a vedľa nej truhlica. V strede miestnosti bol stôl.
Pristúpil k posteli a začal ju odsúvať. Keď bola dostatočne vzdialená od rohu, nechal ju tak.
Na mieste, kde stála predtým posteľ bola trocha vypuklá podlaha. Hostinský sa zohol a zatlačil. Podlaha vytvorila kruhový tvar a objavila sa kľučka. Hostinský začal poklop pomaly otvárať. Z poklopy stúpal prach a dostával sa mužovi do očí.
O chvíľu muž z podlahy vyťahoval veci zabalené v hrubej látke.
Päť farmárov, stále sediacich za stolom, sa snažilo šeptať čo najtichšie, aj keď vedeli, že ich nikto nemôže počuť.
„Niekoho po ceste zabili!“ povedal najmladší z farmárov.
„Bol to len Nerud. Určite teraz idú ku tej jaskyni,“ uisťoval muž s dlhým obočím.
„Ale
čo potom! Keď ich všetkých zabijú, určite sa budú musieť zbaviť všetkých, ktorý o Nerudoch niečo vedeli!“
„Najlepšie bude, keď pôjdeme domov a budeme sa robiť, že nič nevieme.“
Všetci prikyvovali.
Päť mužov začalo vstávať, keď za s poza pultu vynoril hostinský.
Na chrbte mal pripnutú obrovskú železnú kušu. Jeho zavalitú postavu zahaľovalo čierne brnenie a v rukách držal palici. Kúzelnícku palicu. Jeho tmavé vlasy boli ostrihané nakrátko.
Hostinský sa pozrel ich smerom a potom vyšiel dverami von. Päť farmárov stálo, ako obarených.
„Dnes sme videli už dosť,“ povedal najstarší a pomaly kráčal smerom k dverám.
Hostinský zachytil stopu žoldnierov a pomaly ju sledoval. Kuša na chrbte mu pripadala ťažká, pretože ju celé roky nepoužíval. Kúzelnícka palica mu ale dodávala potrebnú silu, a preto sa pohyboval s ľahkosťou vetra.
Pred sto rokmi zabil draka. Fanshorma. Časť duše, čo sa drakovi nepodarilo schovať, sa dostala do Andarila. Veľmi mu to uľahčilo život. Vôbec netušil, že má len jednu časť Fanshormovej duše. Andaril chcel začať nový život a preto sa stal hostinským.
Keď počul vyprávať o tom, že existuje čelenka, v ktorej sa skrýva druhá časť duše, okamžite začal s prípravami. Ak by sa mu podarilo získať aj druhú časť duše... bol by oveľa silnejší. Hostinec mal už ďaleko sa sebou a začal stúpať do kopca. Skupinka žoldnierov smerovala do jaskyne. Do podzemia draka.
Pred dvoma hodinami prestalo pršať, a prvé svetelné lúče sa predierali cez koruny stromov. Barbar, škriatok a dvaja muži stály päťdesiat krokov od vstupu do jaskyne a pripravovali si zbrane.
Kaylen vytiahol jeden meč z puzdra, a čakal na ostatných. Obrovský barbar Ilidan si sňal z chrbta kostilam. Cisársky odpadlík Grelt si pripravil mierne zahnutú šabľu, ktorú uchopil pravou rukou. V ľavej ruke sa mu objavil krátky meč. Škriatok Zumbo sa nervózne obzeral okolo.
„Čo sa deja?“ opýtal sa Kaylan.
„Niekto nás sleduje. Musí to byť nejaký mág, pretože jeho magická energiu cítim už nejakú dobu.“
Kaylen sa na chvíľu zamyslel. Je možné, že to je Nerudský zaklínač. „Tú energiu cítiš z jaskyne?“
Zumbo zavrtel hlavou. „Ten mág sleduje našu stopu. O pol hodiny ba na nás mohol naraziť.“
„Budeme na neho čakať?“
„Nie. Uvidíme, či za nami pôjde.“
Kaylan prikývol. Všetci už boli pripravený. Vytiahol aj druhý meč a čakal na Zumba.
Škriatok svoj runový meč netasil a iba pokrčil ramenami. So Zumbom na čele vstúpili do jaskyne.
Ilidan kráčal hneď za Zumbom. Keď vstúpil do jaskyne, musel sa zohnúť. Strop bol nízky, a jediný kto sa nemusel prikrčiť, bol škriatok.
Bruchom sa mu mihla bolesť. Do čerta. V hostinci si dal poriadne do nosa. Mäso bolo veľmi tuhe, a on ho jedol veľmi rýchlo.
Cesta začala klesať. Po chvíli ucítil vlhký vzduch a kráčal po dlaždiciach. Strop sa začal zvyšovať, až do výšky štyroch metrov, preto sa Ilidan vystrel. Chodba skončila a pred nimi stály staré drevené dvere. Zumbo pomaly k nim vykročil a Ilidan mu bol v pätách. Ohliadol sa po ostatných. Všetci netrpezlivo čakali, čo sa objaví za dverami.
Škriatok dvere nedokázal otvoriť. Zrejme boli zamknuté. Och! Tá bolesť! Ilidan odsunul škriatka a zodvihol kostilam. Stačil jediný tvrdý úder a dvere sa rozleteli. Ilidan vbehol do miestnosti. Jeho spoločníkov to asi prekvapilo, pretože stáli na mieste.
Miestnosť bola široká päť metrov a dlhá dva. Vstupná hala. Na opačnom konci bola ďalšia chodba. V strede bol prevrhnutý stôl a na ňom ležala mŕtvola. Okolo mŕtvoly stálo päť Nerudksých bojovníkov. Mali oblečené kožušiny a ľahké vesty. Všetci držali v rukách meče. Ilidan neváhal. Skočil cez pol miestnosti a tomu, ktorý bol najbližšie sekol po ruke so zbraňou. Ruka dopadla na zem, a bojovník ju po chvíli nasledoval. Štyria zostávajúci Nerudi začali sekať po barbarovi. Všetky útoky bleskurýchle vykryl.
Do miestnosti vstúpili jeho spoločníci a o chvíľu ležalo na zemi päť Nerudkých tiel.
„Čo ťa to napadlo?!“ zlostil sa Zumbo, utierajúc svoj runový meč plášťom.
„Bolesť je preč,“ povedal Ilidan.
„Aká bolesť?“
„To mäso-„
„Dosť.“ zarazil ich hádku Grelt. „Som hladný a vy sa bavíte o mäse.“
Zumbo sa na Grelta zamračil. „Nejedol si náhodou polievku a chleba?“
Grelt sa stratil v myšlienkach a po chvíli prikývol. „To bolo už pred nejakou dobou.“
Škriatok zavrtel hlavou a vyšiel smerom k chodbe, ktorá bola oproti nim.
Tentoraz šiel za Zumbom Kaylan.
Ilidan bol už skoro v chodbe, keď za ním prehovoril Grelt: „Ako asi chutí Nerud?“
Barbar urobil grimasu a pokrčil ramenami.
Kaylan sa držal tri kroky za Zumbom, meče pripravené v rukách. Vzduch sa smerom do podzemia stále viac ochladzoval. Za sebou počul hlasy barbara a odpadlíka. Hádali sa o jedle.
„Dúfam, že nezobudili všetky beštie pred nami,“ hneval sa škriatok.
„Nerudovia zrejme pri sebe nemajú mága. Tí, čo sme ich zabili, boli hliadka,“ poznamenal Kaylan.
Zumbo si odfrkol a niečo si mrmlal popod nos.
Zvláštne, pomyslel si Kaylan obzerajúc sa po stenách jaskyne. Odkiaľ vychádza to svetlo? Môžu to byť runy v stenách. Nie, bude to nejaký magický izolant. Zrejme sa nedá zničiť mágiou a neustále vyžaruje svetelnú auru.
Kaylan náhle zastal. Začali vstupovať do obrovského podzemného mesta. Tunel končil na nádvorí. Bolo to malé nádvorie v tvare kruhu. Na okrajoch stálo šesť rozbitých sôch. Siedma stála na stojane – nepoškodená – a vyobrazovala podzemný druh démona. Vytesaná z čierneho mramoru, a v troch zo štyroch rúk, zvierala dlhý oštep.
Za každou sochou vo vzdialenosti desiatich stôp, stála budova vytesaná z rovnakého mramoru. Všetko vyzeralo mŕtvo.
Kaylan so Zumbom čakali na barbara a odpadlíka.
Po chvíli sa objavili a za sebou vliekli jednu z mŕtvol. Zumbo si položil dlaň na oči a pretrel si ich. Potom oči otvoril a stále nemohol uveriť tomu, čo zbadal. Kaylan po chvíli pochopil. O môj bože! Mŕtvola mala obe ruky ohryzené na kosť. Barbar s odpadlíkom predviedli krvavý úsmev.
„Odrezali sme nejaké mäso na neskôr, ale dá sa aj predať. Mohli by sme povedať, že to je z kravy, alebo-„
„Vy ste sa zbláznili!“ povedal Zumbo, a zúril, akoby mal každú chvíľ vybuchnúť. „Ste bojovníci z bielej légie. Nosíte brnenie, ktoré stojí celý majetok – a vy tu žeriete ľudí?“
Ilidan s Greltom sa na škriatka nechápavo zadívali a potom naraz vyhŕkli: „Boli sme hladný! Nedávaj to do správy lebo-“
„Čo ste sa zbláznili? Ideme ďalej, ale už nikoho nejedzte!“
Barbar pokrčil ramenami a nechal ohryzenú mŕtvolu na zemi.
Spolu vykročili na námestie. Prešli už skoro na druhú stranu, keď sa socha na stojane pohla. Kaylan stál u nej najbližšie, a preto zareagoval prvý. Vykryl oštep, mieriaci mu na brucho, a sekol soche po nekrytej hlave. Meč sa stretol s kameňom a odrazil sa. Kaylanovou rukou prešla bolesť. Rýchlo odskočil stranou a urobil kotúľ. Grelt niečo kričal na Zumba – vytvárajúceho kúzlo – a v poslednej vete zaklial.
Socha zaútočili na Kaylana znova, ale oštep zadržala barbarova ruka.
Ilidan v druhej ruke držal kostilam a sekol. Kostilam sa rozpadol a barbarovi ostala v ruke len palica.
Démonicka socha mu uvalila jednou rukou do spánku.
Barbar na chvíľu odstúpil, omámený úderom. Kaylan mal ochrnutú ruku a snažil sa rýchlo postaviť.
Socha priskočila k barbarovi a opäť bodla. Mierila na Ilidanovu hlavu, pretože bola o trocha väčšia ako on. Barbar bol ale v strehu, a oštep opäť chytil do rúk. Tentoraz zaťahal – všetky svaly na rukách sa mu napli – a vytrhol oštep démonickej soche z rúk. Socha ale znova zaútočila. Barbar po nej skočil.
Náhle sa zem otriasla, pretože barbar sochu prevážil a dve zo štyroch rúk jej pri páde ulomil.
Grelt sa len prizeral a pomaly kráčal k chodbe, vedúcej späť na povrch.
Zumbo dokončil zaklínadlo a démonicka hlava explodovala. Kaylan sa pomaly postavil, dívajúc sa na škriatka.
Ťažký pot z neho kvapkal a tvoril na podlahe malé kaluže. „Presne, ako som si myslel. Budeme si tu musieť vystačiť bez kúziel. Na toto jediné kúzlo som spotreboval príliš veľa energie.“
Barbar bol už na nohách a podával Zumbovi jedno stehno.
Zumbo sa zasmial. „Taký hladný nie som.“
O chvíľu skončili s prieskumom. V domoch sa nič nenachádzalo, a preto usúdili, že sa Nerudovia schovali hlbšie. Záhadou ostávalo, prečo socha na Nerudoch nezaútočila.
„Ty si chcel utiecť?“ opýtal sa Grelta barbar, keď sa Zumbo vzdialil.
„No totiž,“ začal nervózne odpadlík, „ja-“
„To stačí,“ zarazil ho barbar. „Keď predám to mäso, nedostaneš ani hovno!“
Grelt vyzeral smutne, ale neodporoval.
Vďaka bohom, že sa nemusím zapájať do ich rozhovorov! Zumbo ich pozoroval z diaľky a na niečo ukazoval.
Kaylan už z diaľky videl, na čo Zumbo ukazuje. Na stene sa objavil otvor, ktorý predtým nezbadali. Za ním stálo schodisko, stáčajúce sa smerom do podzemia.
„Použil som mágiu, aby som ho odhalil. Zrejme bolo zakliate nejakou ilúziou,“ oznámil Zumbo. „Nerudom asi pomohla čelenka.“
V náhlom tichu sa ozvali kroky. Všetci sa otočili smerom, odkiaľ prišli. Objavil sa hostinský. Ale už nevyzeral ako hostinský. Oči mal zafarbené do modra. Vlasy mu padali z hlavy a z jeho palice sršala energia, ktorá otriasala zemou. Na chrbte mal zavesenú obrovskú kušu.
Skôr, než mohli čokoľvek urobiť, sa muž dostal na schodisko a stratil sa im z očí.
Kaylan sa zadíval na Zumba. „Čo sa tu do pekla deje?!“
Prekvapený škriatok odpovedal tichým hlasom: „V tej krčme som cítil magickú energiu, ale myslel som si, že to bol pozostatok nejakého dávnejšieho kúzla-„
„To je teraz jedno!“ povedal Ilidan a pridal aj nadávku. „Skôr by ma zaujímalo, prečo nás nechal na pokoji. Išiel priamo do podzemia.“
„Jediný spôsob ako to zistiť, je, že pôjdeme za ním,“ povedal Zumbo, ukazujúc na schodisko.
Andarila pohltila vlna hnevu, a skoro nevnímal skupinu bojovníkov, ktorú minul. Schodisko skončilo a on vstúpil do obrovského sálu – ponoreného v čierno čiernej tme. Tma všetko schovávala.
Kúzelník čerpal energiu z dračej duše. Palicou vytvoril modré svetlo a osvetlil bojovníkov, schovávajúcich sa za stĺpmi. V rukách mali väčšinou krátke zahnuté meče a guľaté štíty.
Pred ním ich stálo asi desať. Na stranách ich muselo byť pätnásť.
Bojovníci sa na neho rozbehli. Andaril si sňal z chrbta nabitú kušu, a namieril na desiatich bojovníkov – stojacich od neho päť metrov. Obrovská šipka vyletela. Len čo sa zbodla do najbližšieho bojovníka, explodovala. Výbuch ohlušil bojovníkov na bokoch.
Andaril opäť čerpal z dračej energie a vyslal na nich vlny ohňa. Bojovníci vrieskali a kričali. Rozpálené zbrane púšťali na zem a po chvíli sa premenili na hromádky popola.
Nazúrený kúzelník pokračoval ďalej, prekračujúc ostatky z bojovníkov.
O tridsať krokov ďalej, stál v tme desaťročný chlapec, obklopený poslednými Nerudskými bojovníkmi. Na hlave mal nasadenú zlatú čelenku.
Muž, ktorý pred chvíľou zabil väčšinu jeho strážcov, sa k nemu približoval.
Chlapca náhle ovládlo cudzie vedomie. Vedomie, vychádzajúce z čelenky na hlave.
Muž osvetlil ich skrýš a chlapec k nemu vykročil.
So Zumbom pred sebou, vtrhli do obrovskej siene. Sieň vyplňoval pach spáleného mäsa a v diaľke svietilo modrasté svetlo. V polovici schodov začuli výkriky mužov a výbuchy mágie, a vedeli si predstaviť, čo sa tu stalo.
Bežali za modrým svetlom a snažili sa nevšímať si popol na kamennej podlahe.
Pred nimi sa objavil hostinský a chlapec obklopený mŕtvymi bojovníkmi. Na hlave sa chlapcovi leskla čelenka s dračou blanou uprostred.
Chlapec vzhliadol. Jeho oči sa zafarbili do modra a predviedol pološialený úsmev.
„Do toho by sme nemali zasahovať,“ poznamenal Kaylan.
„Tiež si myslím,“ odkašľal si Grelt.
„Skúsim nás ochrániť pred väčšinou výbuchov,“ sľúbil Zumbo.
Z chlapca vyšľahla obrovská vlna červeno zlatej žiare a zasiahla hostinského. Ten sa po náraze zapotácal a stratil rovnováhu. Dopadol a zem a už sa nehýbal.
Z jeho tela začala stúpať modrá para a vsakovala sa do chlapca.
„Čo to je?“ opýtal sa Ilidan.
„To je dračia duša,“ poznamenal Zumbo, s údivom v hlase.
Telo chlapca sa začalo vznášať a v polovici explodovalo. Ostala len modrá para v podobe draka.
„Mám nápad,“ povedal Zumbo.
„Aký?“
„Tú čelenku už nezískame, ale mohli by sme tu dračiu dušu uväzniť do nejakej zbrane.“
„A potom tu zbraň odovzdať veliteľovi? Na to zabudni.“
„Nie. Samozrejme si tu dušu nechám v mojom meči.“
Nahnevaný Ilidan protestoval: „Ty máš už dobrú zbraň. To ja nemám žiadnu-„
„Duša sa dá uväzniť len do runových zbraní.“
Ilidan zaprotestoval a prikývol. Dračia duša sa vznášala nad nimi, ale cez začarované steny sa nemohla nikde dostať.
O pár hodín stála skupina medzi ihličnatými stromami a chystala sa na dlhú cestu cez Fanshormský hvozd.
Zumbo stále zosielal kúzla na runový meč, v ktorom uväznil dračiu dušu.
„Čo im teda povieme?“ opýtal sa Grelt.
„Nič,“ zavrčal Ilidan. „Čelenku nemali a tak sme sa vrátili späť.“
Zumbo prestal opatrovať meč a vzhliadol ku Kaylanovi. „Naozaj sa chceme vrátiť?“
Všetci sa naňho prekvapene pozreli. Kaylan sa usmial. „Počul som o Zlorgovom chráme na juhu-„
Ilidan si odkašľal. „Výborne. Nemám žiadnu zbraň a vy chcete zabiť Zlorga.“
Kaylan barbarovi pokynul, aby k nemu pristúpil. „Za toto by si mi mal poďakovať.“ Z poza chrbta vytiahol starý železný kostilam.
Ilidan sa usmial. „A môžem začať porcovať.“